SEBAVEDOMIE

Sebavedomie sa formuje už v detstve.
Neraz zostáva bez zmien aj v dospelosti.
Dospelý sa potom riadi pocitmi z detstva.
Dá sa to zmeniť.

Správajte sa sami k sebe, ako k priateľovi.
Prejavte si uznanie, pozornosť a úctu.

Nedovoľte nízkemu sebavedomiu,
aby vás nútilo správať sa k sebe odmietavo.

Viem, nepatrí sa, aby sme si o sebe mysleli priveľa. Niekto z nás nemá rád namyslených ľudí, príliš sebaistých. Ale nepleťte si hlupákov, arogantných ľudí, chrapúňov s ľuďmi, ktorí majú v poriadku sebavedomie, ktorí majú dobré sebahodnotenie.

Ak si skúsite predstaviť dobrého priateľa, asi to bude človek, ktorý vás uznáva, má vás rád. Všimne si, ak sa vám niečo podarí. Ak nie, veľa o tom nenahovorí a zas sa spolu usmievate na svet, alebo hľadáte spôsob, ako to, čo sa nepodarilo, spraviť inak a lepšie. Priateľ vás jednoducho uznáva a tým vás môže posúvať vyššie. Skúste sa zamyslieť. Koľkých máte priateľov? A potom si položte kľúčovú otázku: ste na tom zozname aj vy sami?

Mnoho ľudí si totiž povzdychne, že nemajú veľa priateľov. A ako sa títo ľudia správajú sami k sebe?

  • Nadávajú si. (Ja hlupák, zabudol som…)
  • Pochybujú o sebe. (To by som nezvládol…)
  • Očakávajú prehry. (Toto nedokážem…)
  • Neuznávajú svoj vzhľad. (Dnes vyzerám príšerne…)
  • Ignorujú samých seba. (Chcel som ísť spať, ale jasné, spravím tú prácu…)
  • Míňajú svoj život v zlej práci. (Na viac nemám…)

To všetko je prejavom nepriateľského postoja samého k sebe. A na vstupe zvyčajne stojí práve nízke sebavedomie.

Všetci chceme niečo dosiahnuť. No v ceste k úspechu vždy stojí prekážka.

  • Chceme schudnúť, ale to by sme museli zmeniť stravovacie návyky.
  • Chceme vedieť robiť s počítačom, ale najskôr sa to treba naučiť.
  • Chceme byť úspešní, ale neveríme, že by sme to mohli niekedy dokázať.

Častou prekážkou býva strach z neúspechu, a neznalosť. Nevieme ako začať. A najčastejšie si proste len neveríme. Ak si neveríme, ani sa o nič nepokúsime. Existuje však postup na zlepšenie sebavedomia a v tejto knihe sa ho môžete naučiť. Prečo sa tak sústreďujem na sebadôveru a sebavedomie? Pretože ak si veríte, dosiahnete v živote lepšie výsledky.

V prvej časti knihy nájdete popis, ako a prečo naše sebahodnotenie ovplyvňuje to, akí sme. Druhá časť je už konkrétny postup, ako si môžeme svoju premenu sebavedomia naplánovať. V tretej časti nájdete inštrukcie, ako postupovať.

  • Prečo človek, ktorý si neverí alebo sa podceňuje, má v živote veľa problémov?
  • Prečo človek, ktorý je so sebou spokojný a verí si, je v živote úspešný?

Odpoveď na obe otázky je jednoduchá. Pre spôsob sebahodnotenia, pre sebavedomie.

Náš mozog nás automaticky riadi tak, aby naše správanie zodpovedalo sebahodnoteniu, čiže mienke, ktorú o sebe máme.

Mozog nás riadi podľa toho, čo si o sebe myslíme

  • Ak sa považujem za čestného človeka, tak nekradnem na návšteve, aj keby som mal na to bezpečnú príležitosť. Som predsa čestný človek a nie zlodej.
  • Ak sa považujem za počítačového znalca, tak nájdem spôsob, ako vyriešiť aj ťažké úlohy. Experti na počítače vedia nájsť riešenia.
  • Ak sa považujem za lenivého človeka, vyhovuje mi, že celé popoludnie polihujem pred televízorom. Čo už, keď som taký lenivý?
  • Ak sa považujem za „nemehlo“ v tanci, tak ma na plese nenájdete. Veď načo tam pôjdem, keď neviem tancovať.

To je v skratke odpoveď na otázku, prečo sebavedomie – či už nízke, alebo vysoké – tak významne ovplyvňuje to, čo máme, ako žijeme, akí sme.

Sebavedomie sa formuje ako dôsledok nejakých javov. Niekto ma kritizuje a následkom toho si znížim sebahodnotenie. Ak sa to deje často, sebavedomie mi môže kritika znížiť na nulu. Kritika pritom nemusí byť oprávnená. Nemusí to byť ani kritika – stačí ak si sami myslíme, že by nás niekto mohol (a to by mohol!) kritizovať a je zle… Takže na prvý pohľad sa zdá, že nízke sebavedomie je dôsledkom nášho správania sa – ale nemusí to tak byť vždy. Môže vzniknúť z našich obáv.

No potom, keď už máme nízke sebavedomie, zvyčajne na okolie reagujeme z pozície človeka s nízkym sebavedomím, seba hodnotením. A vytvoríme málo.

Nízke sebavedomie

Zlé sebahodnotenie a z neho vyplývajúce nízke sebavedomie je častý jav. Už od detstva má mnoho z nás pocit vlastnej nedostatočnosti. Stáva sa nám, že sa považujeme za menejcenných, prehliadaných, nehodných uznania.

Niektorí sa tieto pocity snažíme zakrývať a maskovať, avšak jednu vec nezamaskujeme. Je to naše správanie. Podľa nášho sebahodnotenia sa totiž aj správame. Inými slovami – ak si o sebe myslíme málo, aj v živote sa pokúsime len o málo. Ak v živote dosiahneme „málo“, opäť prehlbujeme svoj pocit menejcennosti.

Tradícia a sebahodnotenie

Čím to je, že niektorí ľudia trpia komplexmi menejcennosti, hojne sa častujú sebakritikou a podceňujú vlastné schopnosti? Môže to súvisieť s tým, že v našej spoločnosti je zvykom radšej sa hodnotiť horšie, ako sa chváliť. Či už nahlas, alebo v duchu. Čiastočne je to dané výchovou a tradíciami, ale neraz sme pri sebahodnotení len falošne skromní.

Často seba samých hodnotíme negatívne a len zriedkavo si vyslovíme uznanie typu „tak toto sa mi naozaj podarilo, som šikovný“. Možno je bezpečnejšie povedať: „Ale veď ja som len taký obyčajný, nevýznamný, priemerný človek“. Za taký výrok nás nemôže nikto napadnúť. Skôr nás začnú ľutovať a presviedčať, že to s nami zas nie je až také zlé. A to môže byť príjemné.

Bojíme sa nahlas povedať: „ja som schopný, múdry, hodne toho viem“, lebo reakcia ľudí môže byť „ty si ale veľký horenos“. Citliví sme na reči podobné ohováraniu, napríklad „o sebe si myslí príliš veľa“. Obávame sa tiež, že by nám zo závisti mohli ľudia začať kaziť to, čo sa nám už podarilo. Tak je bezpečnejšie vystupovať skromne.

Takto si často ľudia postupne vypestujú nízke sebahodnotenie, namiesto toho, aby si pestovali pocity šikovnosti, schopnosti, uznania, spokojnosti, radosti. Žiaľ, takémuto skromnému sebaobrazu potom zodpovedajú aj ich schopnosti a tým aj ich životný štýl a možnosti uplatnenia.

Predsudky sú vždy nebezpečné

Ak človek vopred označí svoje šance za beznádejné, je to predsudok. Je to ako samonaplňujúce sa proroctvo. Ak mu uveríte, tak ho tým splníte. Potom už sami vytvoríte podmienky, ktoré umožnia, aby sa ono „proroctvo“ naplnilo.

  • „Chcel by som byť milionár, no keďže som z chudobnej rodiny, určite nemám šancu“. A tak sa ani nepokúsim uvažovať o tom, ako by sa to dalo. A tak sa ním nestanem.
  • „Chcel by som krásnu partnerku, ale mám krivý nos a žiadna pekná žena by ma nechcela“. Tak sa na ne ani nepozriem. A strácam šancu.
  • „Rád by som spravil kariéru, ale pri mojom šéfovi asi nemám žiadnu šancu“. Kašlem na to. Neskúsim to.

Takto myslíme často, lebo to na prvý pohľad vyzerá logicky. Niečo chcem, ale je tu prekážka. Keby nebolo prekážky, tak by som to mal. Vzdám sa však pokusov prekonať prekážku, pretože neverím, že to môžem zvládnuť.

Žijeme tak, ako chceme žiť

To, čo v živote mám, som si spôsobil ja sám. Prijať tento fakt je pre mnohých ľudí ťažké, hlavne, ak nie sú spokojní s tým, čo „v živote majú“. Ak totiž nie som spokojný s tým čo mám, je nepríjemné priznať si, že sa tak stalo mojím pričinením. Pohodlnejšie je obviniť niekoho iného.

Príklad. Jozef je už roky zamestnaný na zle platenom pracovnom mieste. Má pocit, že nízky plat a veľa práce sú okolnosti, ktoré on sám už nemôže nijako ovplyvniť. Ale v skutočnosti ich nielenže ovplyvňuje, ale priamo spoluvytvára. On nastúpil na zle platené miesto. On súhlasil s tým, že svoj životný čas bude predávať za málo peňazí. On súhlasil s tým, že po skončení školy sa už prestal vzdelávať. On nie je obeťou okolností. On tú situáciu akceptoval a potom celkom prestal hľadať inú možnosť. On prestal hľadať východisko zo situácie, s ktorou je nespokojný. On zostáva na zle platenom mieste a tým akceptuje nízky plat pravdepodobne aj do budúcnosti. To je jeho podpis ako autora vlastného života.

Príklad. Viera má 120 kíl a stredný vek na krku. Tvrdí, že nikdy nechcela byť tučná. Ale roky sa pozerala do zrkadla a videla, ako priberá. Súhlasila s tým, pretože keby jej naozaj záležalo na tom, aby bola štíhla, hľadala by účinný spôsob, ako priberanie zastaviť. To ona jedla koláče, klobásy a iné nevhodné jedlá. Vedela, že sú nevhodné. Je to všeobecne známe. Každým jedným sústom tak vydávala súhlas s tým, že v budúcnosti bude o niečo tučnejšia ako práve teraz.

Komplexy ako príčina neúspechu

Komplex menejcennosti je súbor pocitov ovplyvňujúcich správanie človeka.

To, ako žijeme, závisí od toho, ako sami o sebe zmýšľame. Stávame sa takými, za akých sa sami považujeme. Spoluvytvárame ju spolu s ostatnými ľuďmi a vecami. Ak sa považujeme za slabých, budeme ako slabí aj konať. Slabý neočakáva od seba veľa. A tak dostane málo, pretože sa uspokojí s málom.

Človek, ktorý má komplexy menejcennosti a chcel by napríklad schudnúť, uvažuje takto: „Chcel by som schudnúť, ale to ja určite nedokážem. Som nedisciplinovaný, neodolám čokoláde, a vôbec… cvičenie ma nebaví. Nemám silnú vôľu“. Asi takto uvažuje človek, ktorý si neverí. Podľa tohto sebahodnotenia sa neskôr aj zariadi. Bude sa podľa toho aj správať.

Ak už vopred neverím v možný úspech, tak načo sa potom vôbec snažiť?

Keď si dovolíte myslieť o sebe, že ste neschopní, tým si sami sebe vystavujete potvrdenie, že budete konať tak, ako si zvyčajne počínajú neschopní. Opakovane sa tým len programujete na neschopnosť.

Iste aj vy poznáte ľudí, ktorí si každú chvíľu povedia výrok typu:

  • Nič sa mi nedarí.
  • Nemám pevnú vôľu.
  • Nikdy nedosiahnem to, čo chcem.
  • Som smoliar.
  • Často som chorý.
  • Neviem si nájsť dobrú prácu.

Takéto výroky sú celkom zrozumiteľné. Neraz s nimi začali už rodičia, alebo vychovávatelia, keď opakovane tvrdili:

  • Ty si ale nešikovný.
  • Z teba nič dobrého nebude.
  • Tak toto určite nedokážeš.
  • Kto by bol na teba zvedavý?

Je jedno, či takéto krátke výroky povieme nahlas, alebo si ich hovoríme len v duchu sami pre seba. Dokonca nie je dôležité ani to, či sú pravdivé. Všetky takéto hodnotiace výroky však programujú naše sebahodnotenie.

Ak vás budú ľudia často chváliť, programujú vás na úspech. Aj sami už potom budete o sebe uvažovať s uznaním. Odvážne sa pustíte do prekonávania prekážok.

Väčšinou však ľudia druhých kritizujú. Rodičia, učitelia aj rovesníci už často malé dieťa programujú zlým smerom. Opakované (hoc aj „dobre myslené“) kritické poznámky sa môžu časom stať „proroctvom“, ktoré sa naplní, aj keď to vlastne nikto zo zúčastnených úprimne nechcel.

Vráťme sa k nášmu zakomplexovanému človeku, ktorý by chcel schudnúť. Stará mama prišla na návštevu a postavila pred neho plnú misu čerstvo dopečených koláčikov. „Daj si, veď som to piekla pre teba“. Poznáte to iste aj vy. Človek môže mať pocit, že to už nemôže ovplyvniť. Je fakt, že udalosti z minulosti už nezmeníme, ale práve v tomto momente vytvárame naším konaním prítomnosť. A tým aj budúcnosť. Ako budeme konať? Hlavne podľa toho, ako o sebe zmýšľame. Čo od seba očakávame. Podľa toho, čo si myslíme, že od nás očakávajú iní. „Koláčik je tu predo mnou. Vonia. Hmmmm. Chcel som síce chudnúť… Ale keď ja mám tú slabú vôľu, ako je známe… Takže je prirodzené, že neodolám. Jednoducho ten koláčik si dám“. Beriem ho do ruky a chystám sa na prvý hlt. Stop! Práve teraz môžeme ovplyvniť dianie. Nemusíme si ho dať do úst. Môžeme si nahlas či v duchu povedať: „Nedám si ten koláčik. Rozhodol som sa schudnúť. Dokážem prekonať túžbu po sladkosti. Mám pevnú vôľu. Viem, že jesť koláče nie je pri chudnutí vhodné. Chcem začať žiť podľa súčasných znalostí o výžive. Nie podľa jedálneho lístka starých materí spred 100 rokov. A keďže to chcem, tak to spravím.“ Ak mám takýto postoj, tak ten koláčik odložím a nezjem.

Iný príklad. Ján je zaradený na nevýhodné, zle platené pracovné miesto. Každý deň chodí do práce nadránom a na celý deň. Celkom zaujímavý životný štýl, čo poviete? Pýtam sa ho: „Prečo to robíš?“ Vyvalí na mňa oči. „Predsa pre peniaze, aby som mal z čoho žiť.“ Ale v práci zarobí len o niečo málo viac, než minimálnu mzdu. Sotva prežíva na hranici biedy. Prečo obetuje celý svoj deň za symbolický peniaz? „Hmm… Všetci predsa chodia do práce.“ Najradšej by som sa ho spýtal, prečo sa uspokojí s tak málo platenou robotou. Pravdepodobná odpoveď by asi bola v tomto zmysle: „Jáj, ale veď moje vzdelanie mi neumožňuje viac ako toto pracovné miesto. Ja to už aj tak neovplyvním, nemám ani učňovku. Som rád, že vôbec nejakú prácu mám. Už som raz taký, nič na tom nezmením, to je realita, ktorú nedokážem ovplyvniť.“ Ak s podobnými tvrdeniami náš robotník vnútorne súhlasí a hovorí z presvedčenia, tak sa aj v budúcnosti bude správať v súlade s ním. Bude ďalej pracovať celé dni za málo peňazí. Ak to robí denne, potom denne vydáva nový a nový súhlas s tým, že svoj život vymieňa za možnosť prežiť. Nič viac. Po 40 rokoch práce zistí, že nemá nič z toho, čo zarobil, žiadne úspory, len chudobná penzia. Pracoval „za to“, že mohol prežiť. Žil teda len preto, aby pracoval?

Kvalifikácia je zvyčajne výhodou

Často spomínam nízko kvalifikovanú prácu ako príklad istého neúspechu v živote. Zvyčajne ide o manuálne práce. Také zamestnanie je neúspechom, ak tú prácu človek robí len preto, že musí. Ak si myslí, že na viac by nemal. Potom je to životný neúspech. Nekvalifikovaná práca však nemusí byť neúspechom.

Je mnoho ľudí, ktorí si manuálnu prácu vybrali. Páči sa im. Baví ich. Sú spokojní s tým, čo robia, aj s tým, koľko zarobia. Potom dosiahli v živote úspech, pretože majú to, čo chceli.

Ak pôjdete dnes do nezáživnej práce za málo peňazí, tak ste súhlasili s tým, že tam aj dnes idete. Asi ani neskúmate, či sa nedá urobiť niečo iné. Prečo? Pretože sa asi považujete za menejcenného, neschopného, nevzdelaného. Práve toto nízke sebahodnotenie vás dotlačí k tomu, aby ste aj zajtra išli do zle platenej práce. Vaše myšlienky určia, či ešte neskúsite niečo vo svojom živote zmeniť.

Ak sa cítite byť nevzdelaní, nepripustíte myšlienku, že by ste sa mohli začať vzdelávať, hoci aj na staré kolená. Ale ak sa nebudete vzdelávať, zostanete nevzdelaní len preto, že vaše sebahodnotenie „som nevzdelaný“ ste uznali ako nezvratný fakt a zariadili ste sa podľa neho. A aby ste to mali pohodlnejšie, tak si poviete, že „na staré kolená sa mi už neoplatí s niečím začínať“. To síce nie je pravda, ale zakríkne to hlas výčitiek svedomia.

Preto platí:

  • Ak sa správate podľa predstavy „som chudobný“, dostanete viac chudoby, dostanete viac neschopnosti.
  • Ak si často hovoríte, že ste človek, čo má stále málo peňazí, budete mať stále menej peňazí. Nepokúsite sa naučiť získať viac, alebo sporiť.
  • Ak máte pocit, že ste slabí, nebudete sa púšťať do ťažkých úloh. Potom si na život s malými nárokmi na seba zvyknete a vaše schopnosti ešte viac ochabnú.

A tak komplexy menejcennosti, alebo pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach trvale regulujú vaše každodenné konanie. To sa neskôr zhmotní do menej kvalitného životného štýlu. Je to podobné, ako prírodný zákon. Platí trvale.

Človek má vždy na výber. Môže sa začať učiť niečo nové, aby v budúcnosti mohol robiť kvalifikovanejšiu, lepšie platenú a možno aj pohodlnejšiu prácu. Učiť sa novým prístupom, aby mu stačilo robiť menej a za viac peňazí. Aby mal viac času na svoj osobný a rodinný život.

Mozog – výstup sa skladá z vstupov

Ako často zamestnávate svoj mozog? Čím ho zamestnávate? Nechávate ho odpočívať pri ľahkých témach? Alebo si ho cibríte a posilňujete? Viem, sú to ťažké otázky.

Pre niektorých ľudí je pohodlnejšie ísť do priemernej práce a neskúmať, či by sa nedalo svoj čas a um investovať lepšie. Po práci je pohodlné prísť domov a pustiť si televízor. Prečítať si noviny a „vypnúť mozog“, ako mnohí povedia. Oplatí sa vám však častejšie „vypínať“ mozog?

To, čo v našom tele nepoužívame, slabne.

Ak do seba roky pumpujete povrchné informácie z televízie, rádia a novín, či klebety, aj vaše myslenie sa začne stávať povrchným. Pozor na to!

Žiaľ, masmédiá tlačia do národov celého sveta negatívne správy, pohromy, tragédie, zločiny. Naliehavé správy, ktoré už zajtra budú beznádejne zastarané a zbytočné. Milióny ľudí na celom svete si týmito informáciami poslušne plnia svoje hlavy s pocitom, že „treba byť v obraze“. Ale sú tieto „obrazy“ pre vás dobré? Potrebujete ich? Nevpúšťate do svojej hlavy aj zbytočné negatívne obrazy, ktoré môžu byť neskôr vaším podvedomím použité práve proti vám?

Negatívne správy z novín a televízie sa časom môžu stať spolutvorcom vášho ja, lebo ovplyvňujú vaše postoje, pocity a tým aj vašu budúcnosť.

Ak sa v mysli často venujete negatívnym správam, obrazom a postojom, tak v budúcnosti dostanete len viac negatívneho. Viac pesimizmu, viac depresie, viac pocitov márnosti a bezmocnosti. Potom si vytvoríte predstavu sveta, v ktorom je všetko nanič, nič nemá zmysel; veď v tejto fraške neexistujú už žiadni čestní ľudia, už sa nikomu nedá veriť.

Začnete sa prispôsobovať obrazu sveta, ktorý vám vykreslili vami vybraté médiá. To to síce nie je pravdivý obraz, ale ak nemáte iné informačné vstupy, uveríte mu. Začnete akceptovať, že realitou sú len tragédie, pohromy, podlosť, podrazy, nenávisť, kriminalita.

Budete už vopred očakávať, že v živote sa aj tak nemôže bez protekcie nič vydariť, a že je zbytočné o čokoľvek sa snažiť. Ak tomu uveríte, potom si takú realitu naozaj spoluvytvoríte.

Preto je dobré byť opatrný na to, aké informácie vpúšťate do svojej hlavy. Ak je na vstupe veľa negatív, je veľmi pravdepodobné, že na výstupe, teda v budúcnosti, dostanete tiež veľa negatív. Prečo? Lebo platí priama úmera: Čomu venujeme viac pozornosti, toho dostaneme viac.

Dostanete viac toho, čomu pravidelne venujete pozornosť

Tento výrok si dobre zapamätajte. Ak ho využijete, zmení vám život k lepšiemu.

  • Ak budete venovať pozornosť negatívnym veciam, budete ich do svojho života priťahovať ako magnet. Prečo priťahovať? Pretože ich oceňujete svojou pozornosťou.
  • Ak budete venovať pozornosť pozitívnym veciam, budete ich do svojho života priťahovať ako magnet. Ak si budete všímať veci príjemné, priaznivé, odrazu zistíte, že aj váš život je celkom fajn. Oceňte u ľudí to, čo sa vám na nich páči, všimnite si to. Dostanete od nich viac príjemných a pekných prejavov. „Len“ preto, že ich oceňujete svojou pozornosťou.

Nezabudnite ani na seba. Venujte pozornosť svojím záujmom a potrebám.

Pozitívne sebahodnotenie

Ak chcete byť úspešní, musíte vždy najskôr podstúpiť značné nepohodlie.

Na úvod môžete začať svoj mozog kŕmiť konštruktívnymi myšlienkami, cibriť si nápady duchaplnou konverzáciou, vyhýbať sa informačnému šumu masmédií či obklopiť sa kvalitnými knihami. Predovšetkým bude však potrebné nacvičiť si pozitívne sebahodnotenie. Pomocou neho ovplyvníte a zvýšite úroveň svojho sebavedomia.

Akým spôsobom sa dá ovplyvniť sebavedomie? Častým opakovaním vhodných, pozitívnych hodnotení, konštatovaní, alebo výrokov.

  • Je overené, že to ide. Je to jednoduché a dostupné pre každého – je to celkom zadarmo (ak nepočítam čas, ktorý tomu musíte venovať).
  • Treba však vytrvať. Výsledky prídu až po niekoľkých mesiacoch vytrvalého opakovania. Mnohí nevydržia dlho vykonávať činnosť, ktorá neprináša okamžité výsledky.

Základný cieľ – zmena myslenia

Väčšina ľudí by mohla v živote dosiahnuť oveľa viac, než dosahuje. Hoci majú veľké schopnosti, ak si neveria, nikdy ich nevyužijú. Preto vašim základným cieľom bude dosiahnuť pocit „mám na to“. Pre dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutné splniť dva predpoklady:

  • Musíte zabudnúť na staré myšlienky, na negatívne sebahodnotenia (možno až sebaodsúdenia). Aj napriek tomu, že ste možno doteraz celé roky o sebe uvažovali len skromne. Preto musíte zabudnúť a vypustiť zo svojho myslenia a slovnej zásoby vety typu: „Ó, to je beznádejné. Som smoliar. Tak na toto nemám. Mohol by som vyzerať aj lepšie. Mohol by som byť múdrejší, veď nemám dokončenú ani odbornú školu.“ Prečo zabudnúť? Pretože ak si do hlavy púšťate jalový obsah, napríklad uvedené výroky, bulvár či klebety, potom aj vaše myslenie sa časom prispôsobí tejto latke kvality. Bude jalové.
  • Musíte dostať do hlavy nové myšlienky, nové slová, nové pozitívne sebahodnotenie – čiže svoj nový budúci obraz. Musíte dať svojmu mozgu novú potravu, lebo myšlienky vytvárajú realitu. Všetko, čo zažívame, sa deje podľa našich myšlienok.

Myšlienky vytvárajú realitu

Je to odvážne tvrdenie a mnohým z vás pripadne ako z rozprávky, celkom nereálne. Možno si poviete – nie sme kúzelníci. Predsa nestačí niečo chcieť a hneď to dostať. Veď predsa nevieme čarovať. Možno si aj spomínate, že už v detstve ste chceli veľa vecí a nepodarilo sa vám ich vykúzliť. A aj dnes – možno by ste chceli viac peňazí, stať sa slávnym, niečo veľké vytvoriť, možno nemať dlhy.

Môže samotné chcenie zmeniť tieto veci? Túto realitu? Ja tvrdím, že väčšinou áno. To, čo v živote máte dnes, bolo vytvorené tým, čo ste si o sebe mysleli v minulosti. Dnes ste takí, akí ste sa naučili byť. Máte to, čomu ste roky verili. To vytvorilo vašu súčasnú životnú situáciu.

My zodpovedáme za to, čo máme

To, ako zmýšľame, priamo ovplyvňuje to, čím sme. Znie to neuveriteľne pre človeka, ktorý sa na udalosti okolo seba díva ako na fakty, ktoré sa nedajú zmeniť. No skúste sa na svet okolo seba pozerať inak. Ako na sled udalostí.

  • Väčšinu udalosti vytvárate priamo vy. Tým čo robíte, chcete, ako sa rozhodujete.
  • Iné udalosti spoluvytvárajú aj iní ľudia, ale vy ich môžete zmeniť.
  • Sú aj udalosti, na ktoré nemáte priamy vplyv. Na ne však reagujete. A tým ovplyvníte, čo sa bude diať ďalej.
  • Len veľmi málo situácií je takých, ktoré vzniknú a nedajú vám ani možnosť reagovať a ovplyvniť tak ďalšie dianie.

Mnoho ľudí dnes žije v predsudku, že život je hotová vec. Že to, ako žijeme, alebo kde sa nachádzame, čo máme, s kým žijeme bolo dané len súhrou okolností a že sa to nedá zmeniť.

Preto sa bližšie pozrime na myšlienky, ako na produkt mozgu.

Vznik nových myšlienok

Myslíme na takej úrovni a v takých pojmoch, aké sme v minulosti do svojho mozgu vložili. Výchovou, vzdelaním, praxou v živote, dennou rutinou, skúsenosťami, s kamarátmi na pive, sledovaním televízie, z novín, v škole, od kolegov… Jednoducho v minulosti sa ku nám dostávali názory, príbehy, postoje a ovplyvňovali nás.

Človek sa učí opakovaním a napodobňovaním. Z toho, čo sa naučí, potom môže zložiť niečo nové. Najskôr do mozgu dostanete slová, obrazy, názory a z toho všetkého sa postupne začínajú skladať vaše nové myšlienky.

Dá sa povedať, že to, čo si vpustíme do hlavy, je niečo ako potrava pre mozog. Ak radi čítate hlboké myšlienky, počúvate nápady iných, príjemné zážitky, odvážne vízie, aj vaše myslenie bude produkovať podobné obrazy.

Jedna kvapka vody kameň nezmení. Dlhodobé kvapkanie vyhĺbi do kameňa dieru. Podobne je to aj s myslením.

Aj malé bežné dennodenné zážitky nás formujú. Ak si denne a roky budete opakovať nejaký výrok, tak sa mu postupne prispôsobíte. Naprogramujete týmto opakovaním svoje myslenie. Nuž a ak sa dá niečo naprogramovať, dá sa to zvyčajne aj zmeniť.

Opakovaná lož sa síce pravdou nestane, ale za pravdu ju časom začneme považovať.