Reč tela

Reč tela – neverbálna komunikácia

  •     Umenie dorozumieť sa s druhými. 
  •     Komunikácia. 
  •     Základná  podmienka, ak chceme dosiahnuť úspech, je schopnosť prvotriedne komunikovať. To, ako na ľudí pôsobíme a ako s nimi vieme vychádzať rozhoduje. 
  •     Väčšina informácií, ktoré si v komunikácii vymieňame idú inými kanálmi, než sú slová.Veľmi často sú to dôležitejšie informácie, než vlastný obsah slov. 
  •     Aj v bežnom živote naše telo trvale vysiela rôzne správy. Prečo je reč tela často spoľahlivejšia, ako reč slov? Pretože:

Neverbálna komunikácia je riadená bez nášho súhlasu

  •     Pre porozumenie reči tela je teda užitočné vedieť, že veľa z telesných pohybov v stresovej situácii preberá práve vývojovo stará časť mozgu zvaná limbický systém. 

Príklad, keď sa pohyb tela nedá riadiť vôľou. Ak by niekto chcel predstierať, že je hluchý, nepodarí sa mu to. Stačí, aby za ním niekto sprvil hlasný zvuk a hra skončila. Limbický systém to vyhodnotí ako ohrozenie a telo predstierajúceho sa strhne. Hneď je jasné, že počuje. Aj keby ten človek VEDEL, že asi bude nasledovať trebárs výstrel, tak sa nakoniec strhne. Tieto veci sa nedajú riadiť vôľou.

Príklad spomalenia pri pokuse kontrolovať sa.

 Rozhovor u vedúceho. Ukázalo sa, že zo skladu miznú veci. Šéf preto "vypočúva" zamestnancov jedného po druhom. Páchateľ nie je práve skúsený tajný agent a má strach, že sa prezradí. Bezproblémové otázky zvláda ľahko. Odpovedá ihneď. Akonáhle sa však rozhovor dostane k otázkam typu "bol ste v sklade?", "zobral ste niečo zo skladu?" a podobných, je tu stres. Páchateľ má strach. Myslí na to, aby sa neprezradil. Hrá divadlo, snaží sa usmievať. Zafixuje si ruky, aby sa netriasli. Vedomie veľa času zamestnáva kontrola, kde sú ruky, aká je poloha tela, aby vyzeral nenútene. Tento "strojový čas" mysle ale bude chýbať pri reči, alebo vetnej sklatbe. Odpovede budú možno pomalšie. Vety môžu začať byť kratšie, alebo menej súvislé. Často stúpne počet prerieknutí. Jednoducho stúpa nesústredenie, ak človek chce riadiť svoje správanie a zároveň "prepočítava" komu čo a ako má povedať. (Pozor, to neznamená že takto sa dá odhaliť lož!Toto odhalí iba stres. Aj čestný človek môže mať veľký strach z toho, že zlými odpoveďami by na neho mohlo padnúť podozrenie omylom!). 

Reč tela stimulujú emócie: Čím silnejšie emócie prežívame, tým viac sa prejavia aj v našej reči tela.

  • Povznesená nálada vám „povznesie“ aj telo. Prejaví sa ako keby ste boli v bezváhovom stave. Niekto začne poskakovať, dvíhame ruky, cítime sa ľahko.
  • Depresia zas ako keby nás tlačila k zemi. Len si predstavte človeka ako stojí s rukami nad hlavou a hovorí: mám depresiu! Nezmysel. Smiešne. Ak je niekomu smutno, má ruky dole

 

Pri reči tela sledujte nesúlad, alebo skupiny znakov

Pre bežné rozhovory nemá veľmi cenu, aby ste skúmali reč tela. V bezproblémovej situácii by to bola informácia navyše. Reč tela nás začne zaujímať v situáciách, kedy je možné, že ide o podvod, lož, manipuláciu. Alebo keď potrebujeme odhadovať nejakú situáciu, napríklad výhodnosť obchodu. Alebo máme podozrenie, že sa deje niečo, čo chcú pred nami utajiť.

V takých prípadoch je dobré sledovať aj mimoverbálne signály. Na možný problém zvyknú upozorniť najčastejšie:

  • Nesúlad medzi hovorenou rečou a neverbálnou zložkou. Ak sa niekoho spýtate na jasnú odpoveď a on povie áno a zavrtí hlavou akoby hovoril nie. Takéto drobné „neverbálne prerieknutie“ môže byť signál. Alebo niekto tvrdí, že sa u vás cíti veľmi dobre, ale sedí bokom k vám a celé telo smeruje k dverám. Môže to znamenať, že by radšej odišiel.
  • Skupiny znakov nasledujúce po sebe, ktoré dávajú zmysel. Poviete niekomu informáciu, ktorá ho ohrozuje. On tvrdí, že nie, ale jeho reč tela hovorí áno. Najskôr sa objaví niekoľko signálov stresu a následne niekoľko signálov pokusov o to upokojiť sa. Taká sekvencia môže znamenať, že reč tela je asi v tomto prípade viac pravdivá, než slovo.

Vďaka takýmto príkladom si viete odvodiť, že znalosť neverbálnej komunikácie môže byť pre vás výhodou. Môže zlepšiť vašu vyjednávaciu pozíciu. Nie, nemám na mysli snahy odhaliť lož. To sú síce efektné veci, ale ako si neskôr povieme, málokedy sa dajú použiť. "Neverbálku" však môžete využiť aj pri obyčajnom rozhovore. Ak sa váš partner zrazu začne ošívať, máte signál, že niečo nie je v poriadku. Možno mu je nepríjemná téma rozhovoru. Alebo by niečo chcel povedať a nepúšťate ho k slovu. Viete sa podľa toho zariadiť.

Pozeráme sa, ale nevidíme

Medzi fotografmi sa často hovorieva výrok, že amatér sa pozerá, ale nevidí. Fotograf má takzvané „fotografické videnie“. To je vycvičený zrak, ktorý sa díva okolo seba a všetko vyhodnocuje. Nedá sa z tejto situácie spraviť záber? Ak sa budete takto dívať okolo seba, uvidíte mnoho príležitostí, ktoré si iní vôbec nevšimnú.

Aj mimoslovná komunikácia je na tom podobne. Dívame sa na druhých, ale vedome prečítame len málo signálov reči ich tela. Niektoré gestá v nás môžu vyvolať pocit a nevieme čo ten pocit vyvolalo. Univerzálne významy mimoslovnej komunikácie sú čitateľné a aj neškolený človek ich vníma. Možno len podvedome. Potom sa dá hovoriť o "intuícii". Máme pocit že sme cítili, že niečo nie je v poriadku, ale nevedeli sme prečo. Často sme tak v skutočnosti podvedome vnímali reč tela, ale neuvedomili sme si to.

Príklad: Keď jednáte s podvodníkom, môžete kdesi „v žalúdku“ cítiť, že niečo nie je v poriadku. Len neviete, čo. Môže ísť o malé pohyby, ktoré podvodník možno spraví a nedokáže ich kontrolovať. Možno si ich vedome nevšimnete, aj tak ich ale budete vnímať.

Môže sa stať, že aj vidíte nejaký znak, ale neviete, že niečo znamená. Príkladom sú rodičia detí, ktoré sú na drogách. Rodičia sú často tí poslední, kto sa dozvie, že ich dieťa je vo vážnych problémoch. Pritom neverbálne prejavy spojené s užívaním psychotropných látok sú známe a od istej fázy v podstate celkom neprehliadnuteľné. Títo rodičia však nevedia, že nevedia (čítať signály), že nevedia (že existujú nejaké signály).

Toľko by na úvod stačilo. Predsa len však ešte jedna veľmi dôležitá rada:

Neprezrádzajte svoju znalosť reči tela

Ak ľudí pozorujete vo veci neverbálnej komunikácie, robte to vždy diskrétne! Druhí by nemali vedieť, že ich dokážete akokoľvek odhadnúť.

  1. Ak budú vedieť, že ich pozorujete aj s ohľadom na reč tela, okamžite sa začnú správať neprirodzene.
  2. Vo vašej prítomnosti sa začnú cítiť mimoriadne nepríjemne a ak môžu, prestanú sa s vami stretávať.

Je to trocha paradoxná situácia. Veľa informácií o sebe oznamujeme vedome. Druh oblečenia, ozdoby, dnes často tetovanie či piercing. Určitý výraz tváre a aj postoj. To všetko je k dispozícii tak, ako je – môžete sa pozerať, ale nesmiete analyzovať. Hneď ako sa o vás druhí dozvedia, že viete čítať reč tela, začnú sa vás báť.

Začnú vám pripisovať oveľa väčšiu moc. Budú sa báť, že máte „rontgenové“ videnie. Že "čítate" ich tajné myšlienky. Jednoducho nič príjemné. Ľudia potrebujú mať ilúziu súkromia.

 

Pripravujete sa na dôležitú schôdzku?

Skúste si pred zrkadlom, ako sedíte, gestikulujete, nacvičte si, ako nevysielať negatívne signály. Takže seďte vzpriamene, uvoľnene, nie kŕčovito, s otvorenými dlaňami, pevným pohľadom, priamo sa pozerajte na spolusediacich, neobracajte sa bokom.

Vystríhajte sa nadmernej gestikulácie, radšej zmiernite. Netvorte z prstov striešku. To naznačuje, že nestrpíte žiaden odpor a neakceptujete názory iných.

Nehrajte sa s vlasmi, nešúchajte si nos, nechytajte sa za ucho, nedotýkajte sa úst ani brady. Nerobte si pred sebou obranný val z tašky alebo stohu písomností.

Ak sa na stoličke priveľmi vrtíte či striedate spôsoby sedenia, alebo si prekladáte nohy, naznačuje to vašu osobnú neistotu. Nereagujte na položené otázky tak, že sa zakloníte. Znamená to, že sú vám nepríjemné a nechcete na ne odpovedať.

Nekrížte ruky na prsiach, lebo to o vás hovorí, že ste v obrannej pozícii. Alebo to všetko hoďte za hlavu a buďte prirodzení. Veď ani reč tela nie je samospasiteľná.

Aj obscénnemu gestu – vystretému prostredníku – už dnes takmer každý na svete rozumie najmä vďaka globalizácii a americkej kinematografii.

Gestikulácia dopravných policajtov je takisto známa po celom svete. Či už v Bangkoku, alebo v Paríži vždy spoznáte pokyn, kedy môžete prejsť cez ulicu.

Sú však gestá, ktoré majú v rôznych kútoch sveta odlišný význam. Napríklad kruh z palca a ukazováka je v USA signálom, ktorý značí O. K., všetko v poriadku, ale v Japonsku to znamená peniaze. A v Južnej Amerike je to vulgárny výraz.

Naopak, v Strednej Amerike takto ukazujú na ženu, ktorá nevie zavrieť ústa a ohovára. Vo východných krajinách je to obscénny výraz.

Ak sa rozprávajú dvaja Taliani, severania si môžu myslieť, že sa hádajú. Japonci aj Arabi majú inú reč tela ako Američania.

Rozdiely v neverbálnej komunikácii sú aj medzi mužmi a ženami. Mimochodom, ženy vraj oveľa ľahšie čítajú reč tela ako muži. Muži zase tvrdia, že ženy ju oveľa viac zneužívajú. Pravda bude kdesi uprostred.

Inak gestikulujú štátnici, politici, kňazi, futbalové hviezdy alebo speváci.

Zaťatá päsť je agresívna vždy, tak ako ukazovanie prstom na súpera znamená obviňovanie.

Povestnú hlavičku Zinedina Zidaneho do brucha talianskeho protivníka zatiaľ odborníci na neverbálnu komunikáciu nepomenovali. Je to však len otázka času, ale aj príspevok ku globalizácii reči tela.

Vera F. Birkenbihlová zaviedla do tejto problematiky nový pojem – uhol NP. Ide o uhol, ktorý zviera nos s pupkom. Vraj veľa prezrádza o vnútornom naladení človeka.

Nos a pupok zvierajú pomyselný uhol. Ak sa na nás človek pozerá a má k nám obrátenú tvár, je nulový. Ak odvráti trup a otáča k nám iba hlavu, už vyjadruje istú mieru odmietnutia, nedôvery.

Holandská odborníčka Beatrice de Gelderová experimentálne overovala chápanie postoja a mimiky.

Urobila fotografie mužov a žien, ktorí mimikou a postojom vyjadrovali strach a zlosť. Potom snímky postrihala a zlepila. Získala nesúhlasné snímky mimiky a postoja.

Dobrovoľníci, ktorí sa zúčastnili na výskume, sa neorientovali podľa mimiky, ale podľa postoja určovali, či ide o ustráchanú alebo nahnevanú osobu. Postoj – reč tela – bol dominantný.

Neverbálna komunikácia alebo aj body talk vytvára podstatnú časť obrazu našej osobnosti a dojmu, aký zanechávame.

A práve tento obraz ovplyvňuje aj výsledky a úspech napríklad pri obchodnom rokovaní či na prijímacom pohovore.

Takmer všetky svaly, ktoré máme na tvári, využívame najmä na mimiku. Radosť, hnev, znechutenie, smútok – to všetko vieme vyjadriť iba pomocou tvárových svalov. Aj úsmev.

Priateľským úsmevom netreba nikdy šetriť a ten hraný, neprirodzený dokážeme jednoducho odhaliť. Takže neusmievajte sa nasilu. Aj tak vám na to prídu, že to iba hráte. Napríklad pri predstieranom úsmeve zostanú svaly okolo očí neaktívne.

 

ZDROJ: http://profit.etrend.sk/kariera/tajomna-rec-tela.html