Pridajte sa na FACEBOOKU do skupiny: 9.A ZŠ Bystrická cesta 14 

 

Jedna z najzdielanejších správ na svete: Čo si myslia učitelia o rodičoch?

Druhá najzdieľanejšia správa roku 2011 na svete je o učiteľoch!

Učitelia sú sústavným námetom na diskusie rodičov. Jedny s nimi spolupracujú a veria im viac ako svojmu dieťaťu, iní sú presvedčení, že ich dieťa je fajn a chyba je v učiteľovi.

Bezpochyby existujú dobrí aj zlí učitelia, rovnako je to aj s odborníkmi v iných profesiách. Nedá sa teda jednoznačne povedať, že učitelia sú zlí alebo zlé sú deti. Pozrime sa teda, čo vo svojej mimoriadne čítanej správe napísal jej autor - uznávaný učiteľ Ron Clark, ktorý založil v Atlante vlastnú akadémiu. Tento učiteľ sa počas svojej kariéry stretol s rôznymi rodičmi a s najrôznejším prístupom k výchove detí zo strany rodičov.

Rozhodol sa preto spísať niekoľko informácií, ktoré by podľa neho mali vziať rodičia všetkých detí na vedomie. Dotýkajú sa – ako inak – práce rodičov. Pozrime sa teda, čo by sme podľa tohto odborníka mali ako rodičia pochopiť:

Nebojujme proti učiteľom a ich radám

Podľa Rona Clarka sa dnešný svet čoraz viac stretáva s negatívnymi názormi rodičov na učiteľov. V prvom rade si je potrebné uvedomiť, že učitelia nie pestúnky, ale pedagógovia, teda vzdelaní odborníci, ktorí pracujú každý deň s deťmi a často vidia vaše dieťa v inom svetle ako vy.

Ak vám dáme radu, nebojujte proti nej,“ tvrdí podľa edition.cnn.com Ron Clark. Máme ju zobrať na vedomie, stráviť rovnakým spôsobom ako radu od lekára alebo právnika. Niektorí rodičia totiž jednoducho nechcú počuť nič negatívne o ich dieťati, ale niekedy môže práve včasné varovanie pomôcť odvrátiť problém budúcnosti.

Skúsme im veriť.

Možnože budete mať problém spočiatku veriť učiteľom vášho dieťaťa, možno ste mali s učiteľmi zlé skúsenosti. Avšak, skúsme im veriť.

Keď poviem rodičom, že ich dieťa malo problém so správaním, môžem takmer vidieť, ako im na chrbte rastú chlpy. Sú pripravení bojovať a brániť svoje dieťa, a to je vyčerpávajúce,“ tvrdí učiteľ a popisuje nepríjemnú skúsenosť s nedôverou voči učiteľom. Mamičke jedného zloducha vysvetľoval, že sa jej syn nevhodne správal a ako sa obrátila na syna s otázkou, či je to pravda. Nuž, učiteľ by to asi nehovoril, keby to pravda nebola. Tiež považuje za obrovský znak nedôvery, keď rodičia žiadajú ďalšieho očitého svedka situácie – iného pedagóga, či dokonca kamaráta dieťaťa. Je logické, že takéto správanie ponižuje učiteľa a oslabuje rovnocenné partnerstvo medzi učiteľom a rodičom, čo nakoniec nevedie k ničomu pozitívnemu.

Zabudnime na výhovorky

Mnoho rodičov túži po tom, aby ich dieťa nosilo domov najlepšie známky. Sú takí učitelia, ktorí jednoducho ani zlé známky nedávajú, preto, že chcú mať pokoj. Avšak učiteľ, ktorý je skutočný profesionál, dáva aj zlé známky, jednoducho preto, aby primäl deti učiť sa. Clark ako príklad uvádza príhodu: deťom dal úlohu na prázdniny – letné čítanie.

Rozprával so svojim žiakom, ktorý mu povedal, že si túto úlohu zatiaľ nesplnil, že ešte sú do začiatku školy dva týždne, a tak má čas. Rozprával sa s jeho rodičmi, ktorí ospravedlňovali svojho syna výhovorkami, že v júli mali nabitý program rodinnými záležitosťami, a že mu dovolili užiť si nejaký čas zábavy bez povinností, kým začne opäť škola.

 

Niektorí rodičia sa vyhovárajú bez ohľadu na situáciu, snažia sa ich ochrániť od povinností a myslia si, že im predlžujú detstvo alebo robia dobre, ibaže protirečia učiteľom a ničia ich pocit zodpovednosti, rovnako ako aj budúcu pracovnú morálku. Jednoducho podľa pána Clarka, ak nechceme, aby naše dieťa v dvadsaťpäťke sedelo na gauči a jedlo hranolčeky, mali by sme prestať používať výhovorky, prečo sa dieťaťu niečo nepodarilo alebo nedarí. Namiesto toho by sme sa mali sústrediť na hľadanie riešenia.

Buďme partnermi, nie prokurátorom

V ďalšej kapitolke svojej správy známy učiteľ vyzýva všetkých rodičov, aby si uvedomili, že ich dieťa sa vyvíja, buduje si charakter a musí prejsť istými životnými lekciami. Rodičia, ktorí chcú zachrániť dieťa pred všetkým, mu vlastne ničia budúcnosť. Clark tvrdí:

 Hovoríme im rodičia-vrtuľník, pretože sa vrhnú ochraňovať dieťa vždy, keď sa niečo pokazí... Prosím, buďte partnermi, nie prokurátormi.“

Niektorí rodičia, ak ich dieťa dostáva od jedného učiteľa stále dobré známky, bez ohľadu na to, či učivo vie alebo nie, si myslia, že to je skvelý učiteľ. Avšak pravda je neraz iná. Môže ísť o učiteľa, ktorý jednoducho dáva deťom dobré známky, pretože chce mať pokoj. Tešiť by sme sa mali teda skôr z učiteľov, ktorí dajú dieťaťu sem-tam aj zlú, či horšiu známku, nielen tie naj. Samozrejme, nie vtedy, ak vie učivo objektívne stopercentne. Dieťa musí mať vedomie, že si dobrú známku „zarobilo“ a nie, že ju dostalo zadarmo. Ďalej tento učiteľ spomína, že je smutné, že na stretnutia rodičov s učiteľmi chodí aj čoraz viac právnikov, aby obhájili ich dieťa a jeho správanie.

Posledná časť správy Rona Clarka hovorí:

 V mnohých ohľadoch žijeme v strachu z toho, čo sa bude diať. Chodíme po tenkom ľade, učitelia nemajú odvahu byť úprimní a hovoriť to, čo si myslia. Ak urobia malú chybu, môže z toho byť katastrofa.“

Ak sa budú takto učitelia cítiť aj naďalej – ohrození a v strachu, budeme tak okrádať školy o najlepších učiteľov a rovnako aj o budúcich vynikajúcich pedagógov. Navyše, naše deti takto vôbec nedostanú do budúcnosti to, čo by inak mohli.

Domáca výchova dieťaťa má ísť ruka v ruke s výchovou a vzdelávaním v škole a učiteľ a rodič by mal byť rovnocenným partnerom. Ak nie sú, ani ich dieťa nedostane to najlepšie z výchovy, čo by mohlo.

Musíme si uvedomiť, že deti zvyknú preháňať, vymýšľať si a nedá sa im úplne veriť. Každá minca má dve strany, a preto je potrebné vypočuť si príbeh aj z úst toho druhého. Preto by sme mali veriť učiteľovi a už vôbec ho nezosmiešňovať pred dieťaťom, čo môže mať doslova katastrofálny vplyv na jeho budúcnosť. Učiteľa by sme mali rešpektovať – a to aj pred dieťaťom, rovnako ako on nás.

A záverečné slová Rona Clarka?

Vieme, že milujete svoje deti. My ich tiež milujeme. Len vás chcem požiadať – a prosím vás – verte nám, podporte nás a pracujte so systémom, nie proti nemu. Je potrebné, aby ste nám dávali rešpekt, ktorý si zaslúžime. Vyzdvihnite nás, aby sme sa cítili oceňovanými a my budeme pracovať ešte tvrdšie, aby vaše dieťa dostalo to najlepšie možné vzdelanie. To je učiteľský sľub – môj vám.

RODINA A ŠKOLA

Výsledky výskumov aj skúsenosti pedagógov a psychológov z praxe škôl potvrdzujú, že 

dobrá vzájomná spolupráca školy a rodiny má výrazne pozitívny vplyv na školskú 
úspešnosť detí v škole: zlepšuje motiváciu žiakov pre učenie a ich disciplínu v procese 
výchovy a vzdelávania, zvyšuje študijnú výkonnosť detí, a čo je rovnako dôležité, znižuje 
a odstraňuje problémy žiakov v správaní. Dokonca sa potvrdilo, že ak sa aj sami rodičia 
aktívne spolupodieľajú na edukačných intervenciách, pozitívny účinok intervenčných 
postupov smerom k náprave problémov správania a učenia u detí sa zvyšuje.
Pri aktivitách a riešení spolupráce školy a rodiny sú zastúpené všeobecné funkcie 
školského psychológa: 
• kooperácia (školy s rodičmi) – sleduje participáciu rodičov na riešení problémov detí
• komunikácia (školy s rodičmi) - reflektuje optimálny tok informácií uplatňovaných pri
práci s dieťaťom a pri styku s rodičovskou verejnosťou
• koordinácia (spolupráce školy s rodičmi) – orientuje sa na optimálnu integráciu činnosti 
ľudí zapojených do procesu výchovy a vzdelávania a používaných pracovných metód
V súvislosti s kooperáciou školy s rodinou a s rodičmi žiakov stoja v súčasnosti pred 
školským psychológom tri naliehavé úlohy:2
1. úloha: zvýšiť počet rodičov, ktorý budú so školou a s pedagógmi aktívne a 
systematicky spolupracovať
2. úloha: zlepšiť kvalitu vzťahov medzi rodičmi a riaditeľom, rodičmi a učiteľmi, rodičmi 
a školským psychológom
3. úloha: rozšíriť spoluprácu školy a rodiny o ďalšie nové oblasti.
Zrejmé je, že neexistuje jeden typ kooperácie a interpersonálnych vzťahov medzi rodičmi 
a učiteľmi. Niektorí rodičia preferujú pasívnu účasť na dianí v škole, iní chcú na dianí v škole 
aktívne participovať a rozhodovať. 
Z tohto hľadiska rozoznávame päť základných typov rodičov a ich postojov ku 
kooperácii s učiteľmi a so školským psychológom:
l. typ: rodič, ktorý sa vyhýba spolupráci so školou,
2. typ: rodič, ktorý neakceptuje pozvania zo školy, je ľahostajný k spolupráci,
3. typ: rodič, ktorý potrebuje povzbudenie a podporu na nadviazanie spolupráce so školou,
4. typ: rodič, ktorý chce spolupracovať so školou a ktorý prichádza s vlastnými nápadmi a 
návrhmi na zefektívnenie spolupráce,
5. typ: príliš aktívny, autoritatívny rodič, ktorý by rád v škole dominoval a kontroloval celú 
spoluprácu sám.
Možno rozlíšiť štyri úrovne spolupráce školy s rodičmi:
• systematické poskytovanie informácií rodičom o dianí v škole a o osobnostnom vývine 
ich dieťaťa (napr. prostredníctvom triednych učiteľov, výchovného poradcu alebo 
školského psychológa),
• programy spolupráce s rodičmi a učiteľmi (napr. pri intervenciách v súvislosti s 
elimináciou porúch žiakov v správaní alebo profesionálnou orientáciou a výberom 
profesie žiakov)
• aktívna spoluprácu rodičov na dianí školy (záujmová činnosť, výlety, večierky, besedy, 
diskusné kluby a pod.),
• recipročné vzdelávanie rodičov a učiteľov navzájom.
Aby sa zabezpečili dobré vzťahy rodičov a pedagógov navzájom, škola, a aktívne práve 
školský psychológ, by mala spolupracovať s rodičmi rôznymi formami:3
a) Skupinové formy spolupráce s rodičmi
• organizovať prednášky, besedy a diskusie na vybrané témy, ktoré sami rodičia v 
súčasnosti považujú za najaktuálnejšie, napr. témy: Ako žiť s teenegerom, Puberta a 
dospievanie, Agresívne prejavy detí v škole, Hyperaktívne dieťa, Detské neurózy 
a psychózy a iné,
• vypracovať zoznam profesií alebo aj schopností rodičov a požiadať ich, aby 
participovali napr. na besedách k profesionálnej orientácii a voľbe povolania žiakov,
• informovať rodičov o inovačných programoch a inovovaných učebných plánoch a 
učebných osnovách v škole,
• organizovať výcvikové programy pre rodičov, aby získali lepšie sociálne zručnosti
a vedeli sa vyrovnávať s náročnými životnými situáciami.
b) Individuálne formy spolupráce s rodičmi
• poskytovať rodičom významné informácie o škole, o manažmente školy, o štruktúre 
výchovno-vzdelávacieho procesu,
• pravidelne písomne, telefonicky alebo prostredníctvom internetovej žiackej knižky 
informovať rodičov o známkach, o pokroku dieťaťa v učení a v správaní, ale aj 
o ďalších aktivitách, ktoré sa na škole uskutočňujú,
• rodičov vopred oboznamovať s programom rodičovských stretnutí, aby si mohli 
pripraviť otázky a byť aktívnejší,
• pomáhať rodičom vyznať sa v školskej administratíve,
• venovať osobitnú pozornosť neúplným rodinám, rodinám v kríze, rodinám s 
osvojeným dieťaťom alebo slobodným matkám s dieťaťom,
• ak je to vhodné robiť i návštevy v rodinách.
Všetky spomenuté aktivity majú preventívny charakter, pretože dobré partnerské vzťahy 
medzi učiteľmi a rodičmi zmenšujú potenciálne konflikty a problémy detí v škole.
Na Univerzite North Iowa v USA sa realizuje zaujímavý ucelený program spolupráce rodiny 
a školy, v ktorom sa využívajú rôzne formy kooperácie. Niektoré z foriem kooperácie sú 
vhodnejšie pre spoluprácu s rodičmi žiakov na prvom stupni základnej školy, iné formy 
spolupráce možno efektívne použiť aj pri kooperácii s rodičmi žiakov na druhom stupni 
základnej školy:4
Vyberáme niektoré efektívne skupinové formy kooperácie.
• Otvorený deň pre rodičov – rodičia sa v tento deň (zvyčajne okolo obeda) stretávajú 
s triednym učiteľom, výchovným poradcom, školským psychológom a dostávajú 
informácie o svojom dieťati od viacerých odborníkov, dozvedajú sa, ako títo odborníci
vnímajú a posudzujú správanie dieťaťa, jeho učenie, výsledky práce v škole, získavajú
informácie aj o tom, s čim v oblasti výchovy a vzdelávania sa momentálne učiteľ zaoberá, 
aké problémy rieši. Rodič sa zároveň môže na 10 – 15 minút zúčastniť na vyučovaní 
v triede svojho dieťaťa. 
• Otvorený deň pre rodičov a deti – rodičia spolu s deťmi prichádzajú do školy
(zvyčajne vo večerných hodinách) a žiaci predstavujú všetkým prítomným, ale najmä 
svojim rodičom, vlastné práce, napr. kresby, slohové práce, projekty.
• Komunikačný kruh – učiteľ alebo školský psychológ sa stretne spolu s rodičmi a žiakmi 
v aktivite „komunikačný kruh“, v rámci ktorej spolu debatujú o životných zručnostiach 
„life skills“, napr. ako nestratiť priateľov, ako si rozvíjať sebadôveru alebo zodpovednosť. 
Rodičia sa môžu aktívne alebo pasívne na aktivite zúčastniť. 
• Listy rodičom resp. v súčasnosti stále viac aktuálna internetová žiacka knižka – rodičia sú 
pravidelne raz mesačne informovaní o úspechoch svojho dieťaťa v škole, o jeho 
známkach, o jeho správaní, o jeho reagovaní na vyučovacích hodinách, čo sa mu v tomto 
mesiaci podarilo, čím vzbudilo obdiv, komu pomohlo, v čom bolo úspešné a kde musí 
pridať. Práve väčší dôraz na pozitívne stránky dieťaťa v tejto správe motivuje rodiča na 
zlepšenie spolupráce so školou. Namiesto poznámky:„Rodičia, potrestajte vašu dcéru, lebo 
nedávala v škole pozor“ sa objaví: “Janka bola prívetivá ku svojim spolužiakom.“ 
• Zrkadlo minulého týždňa – posledný deň v týždni na poslednej hodine píšu žiaci nižších 
ročníkov rodičom list, v ktorom ich informujú, čo počas týždňa robili, čo sa naučili, čo sa 
im v škole páčilo, v čom mali úspechy a čo sa budú najbližšie učiť.
• Stretnutie s rodičmi v klube rodičov – do klubu môžu prísť rodičia raz mesačne na 
neformálnu debatu a na získanie nových aktuálnych informácií, čo sa deje v škole, aké 
nové formy a metódy sa začali používať, aké projekty sa v škole robia, ako učitelia 
hodnotia triedy, ako ich dieťa v škole pracuje, a i. Rodičia sa dozvedia, aké prístupy voliť 
pri depresívnom dieťati, agresívnom dieťati, čo robiť, ak ich dieťa sa dostane do 5
nevhodnej partie rovesníkov, môžu tu získať aj najnovšie informácie o problematike 
drogovej závislosti mladistvých alebo o delikvencii teenegerov.
3. Komunikácia medzi učiteľmi, rodičmi a školským psychológom
Jednou z najdôležitejších ciest na zvýšenie počtu rodičov pre aktívnu spoluprácu so školou 
a zlepšenie ich kvality vzťahov s pracovníkmi školy je efektívna, otvorená a úprimná 
komunikácia medzi rodičmi a učiteľmi resp. rodičmi a školským psychológom. 
Pre spoluprácu s rodičom sa ukazuje ako úspešné:
• Úprimne sa zaujímať o rodičov a ich problémy.
• Vzbudiť v nich pocit, že sú dôležitými osobami.
• Pozorne si ich vypočuť.
• Pýtať sa, klásť veľa otázok o probléme.
• Usmievať sa.
• Hovoriť o tom, čo ich zaujíma.
3.1 Stratégie dobre vedeného rozhovoru
Aby mohol školský psychológ s rodičom efektívne komunikovať a dobre viesť rozhovor, 
potrebuje sa riadiť istými stratégiami, z ktorých považujeme za významné najmä tieto:
a) nastoliť dôveru
Prvým nevyhnutným krokom pri rozhovore s rodičom je nastolenie dôvery. Rodič musí mať 
pocit, že školský psychológ má záujem mu pomôcť. Vytvoriť atmosféru dôvery je potrebné 
predovšetkým preto, aby sa rodič cítil bezpečne, aby dokázal komunikovať bez strachu, 
otvorene, úprimne.6
Pre dobrú atmosféru je napr. nevyhnutné hovoriť pomaly, jasne, ticho, používať teplý tón, 
byť v prirodzene relaxovanej pozícii, mať s rodičom adekvátny očný kontakt, neprerušovať 
ho počas rozhovoru a neposudzovať jeho spôsoby správania.
b) ukázať záujem
Pre nastolenie dôvery je tiež potrebné, aby školský psychológ v rozhovore s rodičom prejavil 
záujem o to, čo mu rodič hovorí. Rodič zase musia získať dojem, že školskému psychológovi
skutočne záleží na tom zistiť, ako on vidí problém, ako ho pociťuje, vníma. Zároveň je dobré, 
ak psychológ použije výroky spolu s neverbálnymi prejavmi správania, ktoré ukážu rodičovi, 
s ktorými rozpráva, že má oňho záujem, je voči nemu senzitívny, empatický .
c) odstrániť strach
Školský psychológ nesmie zabudnúť, že sú rodičia, ktorí prichádzajú na stretnutie s úzkosťou, 
napätím aj strachom z rozhovoru. Strach sa prejavuje rôznymi verbálnymi či neverbálnymi 
prejavmi správania, ktoré je možné u nich pozorovať. Z verbálnych prejavov strachu sa 
často pri rozhovore vyskytujú opakovania, nevhodné zvuky, vynechania, časté používanie 
citosloviec napr. "ehm" a iné. Z neverbálnych prejavov strachu spomenieme napr. násilné 
úsmevy, potenie sa, vrtenie sa, nepokoj, trasenie sa, či chytanie si rúk a i.
Niektorí rodičia sa boja, že otvorený a úprimný rozhovor môže poškodiť dieťaťu pri školskom 
hodnotení, iní rodičia sa boja, že sa niečo vážne dozvedia o správaní sa a o problémoch 
svojich detí.
Ak psychológ zistí, že rodič má počas rozhovoru strach, môžu mu dodať odvahu hovoriť o 
probléme napr. otázkou: „Je potrebné, aby sme sa spolu porozprávali a spoločne sa usilovali 
problém riešiť a nájsť adekvátne riešenie. Veď obom nám ide o dieťa a o to, ako mu
pomôcť.."
d) uľahčiť komunikáciu
Pre efektívne vedenie interview je potrebné, aby školský psychológ poznal niektoré faktory, 
ktoré mu pomôžu uľahčiť komunikáciu s rodičom. Domnievame sa, že medzi tieto faktory 
patrí:7
• vhodne formulovať otázku
Zvyčajne je lepšie formulovať široké, otvorené otázky, ako napr. "Ako môžeme prispieť k 
riešeniu problému?", "Povedzte mi, čo vás momentálne v správaní sa vášho dieťaťa veľmi 
trápi.". Širokými otázkami sa ľahšie získavajú informácie o tom, ako rodič vidí situáciu, akú 
má hodnotovú orientáciu než príliš úzko formulovanými otázkami.
• pri kladení otázok brať do úvahy vek a vzdelanie rodiča
Pri formulovaní otázok sa musí psychológ vyhýbať dvojzmyselným slovám, odborným 
termínom, opakovaniu slangu rodiča alebo imitovaniu jeho fráz, klásť otázky konkrétne a 
ľahko zrozumiteľné.
• vyjasňovať si niektoré pojmy 
Napríklad, ak rodič povie, že " veď syn sa predsa dosť učí.", sa môže psychológ spýtať: "Čo 
je dosť? Objasnite mi to?"
• vyhýbať sa otázkam vyžadujúcim odpoveď ÁNO alebo NIE
Namiesto otázky: "Veď chodí rád do školy, nie?“, je možné sa opýtať: "Ako je váš syn 
v škole spokojný?"
• vyhýbať sa dlhým a zložitým otázkam a cudzím slovám 
Napríklad namiesto "Ste frustrovaný, keď dcéra donesie pokarhanie riaditeľom školy? možno 
nahradiť :"Ako sa cítite, čo prežívate, keď dcéra dostane pokarhanie riaditeľom školy?
• vyhýbať sa sugestívnym otázkam typu: "Ste spokojný s prácou triednej učiteľky, že?"
• klásť priame otázky
• používať veľa alternatívnych otázok
• vyhýbať sa otázkam, ktoré uvádzajú žiaka alebo rodiča do rozpakov
Namiesto otázky:“ V ktorých predmetoch mal váš syn na predchádzajúcej škole pätorky?" 
položiť otázku: "Ktoré predmety boli pre neho veľmi ťažké?"8
• dodávať odvahu na pokračovanie v rozhovore
Školský psychológ neustále ukazuje rodičovi, že ho zaujíma všetko, čo rodič hovorí. Používa 
preto aj rôzne neverbálne prejavy správania, ako napr. ponecháva s rodičom adekvátny 
očný kontakt, zaujíma priateľský postoj, súhlasne kýva hlavou, a tiež opakuje posledné slovo 
alebo vetu rodiča a je k nemu empatický: "Viem si predstaviť, aké to muselo byť pre vás 
ťažké.“ Rozhovor, ktorý vybočil od riešeného problému, je možné prerušiť vetou: "Toto je 
tiež zaujímavé, ale vráťme sa k nášmu problému.
• klásť ďalšie otázky na získanie informácií
Školský psychológ potrebuje často získať ďalšie špecifické informácie. Vtedy môže použiť 
tieto otázky: "Povedzte mi o tom viac." "Povedzte mi, čo si o tom myslíte." "Dajte mi k tomu 
viac príkladov." "Prosím, pokračujte ďalej."
Napríklad, ak rodič povie, že triedna učiteľka jeho dieťaťa je hrozná, môžeme sa ho spýtať: 
"Uveďte niekoľko príkladov na jej správanie."
• zistiť emócie
Ak rodič spomína v rozhovore emócie a my nie sme si istí ich významom, je možné sa spýtať: 
"Povedzte mi, čo spôsobuje, že ste taký nahnevaný?
• byť empatický
Školský psychológ v rozhovore s rodičom nielenže ukazuje, že porozumel jeho problému, ale 
zároveň mu poskytuje aj emócie, napr. keď sa matka žiaka rozplače, môže jej povedať: 
"Vidím, že keď o tomto probléme hovoríte, ste skutočne veľmi smutná, chápem, že vás v 
súčasnosti práve tento problém veľmi trápi."
Schopnosť empatie je dôležitá najmä v diagnostike emócií a pri odhaľovaní ich príčinného 
pozadia.
• všímať si rozdiely medzi verbálnymi a neverbálnymi prejavmi správania
Nesúlad medzi verbálnymi a neverbálnymi prejavmi správania signalizuje, že rodič je v 
konflikte. Napr. sa môže stať, že rodič hovorí navonok pokojne o istom probléme, napr. 9
o vzťahu otca k dieťaťu, ale v tom istom čase búcha nohou, otvára a zatvára ruky a má ďalšie 
prejavy správania, ktoré vyjadrujú nervozitu alebo strach.
• byť ticho
Školský psychológ by sa mal naučiť rozoznávať rôzne druhy ticha počas rozhovoru s 
rodičom. Ticho môže znamenať, že napr. rodič si chce ujasniť myšlienky alebo môže 
signalizovať, že prežíva svoje minulé zážitky. Pokračovanie v rozhovore sa môže začať 
otázkou: "Chcete ešte premýšľať?" "Je ešte niečo, čo mi chcete povedať?" Ak ani vtedy rodič 
nepokračuje v rozhovore, je možné ho povzbudiť otázkou :"Vidím, že je pre vás ťažké mi o 
tom hovoriť." V takomto prípade by mal učiteľ zistiť možné zdroje strachu, prečo rodič 
ďalej nepokračuje v rozhovore. Môže to byť strach z vlastných emócií, strach odhaliť sa a i. 
Je nevyhnutné, aby psychológ bol na takúto situáciu pripravený. Môže ju riešiť aj tak, že 
povie: "Vidím, že je tu niečo, čo vám bráni ďalej o tom hovoriť. Môžeme to nechať na 
inokedy. Čo navrhujete? Budeme pokračovať v rozhovore alebo sa vrátime k problému 
inokedy?"
• zmeniť tému rozhovoru
Prax a senzitivita ukážu školskému psychológovi, kedy je potrebné tému rozhovoru zmeniť. 
Môže to urobiť napr. otázkou?: "Teraz prejdime k ...." "Teraz by som rád rozprával o..." Tiež 
nie je vhodné rýchlo prechádzať z problému na problém, napr. prejsť od rozhovoru o 
školskom neprospievaní k problémom v rodine. Prechod je možné uľahčiť výrokom: "Teraz 
sme uzavreli problém prospechu v škole a môžeme prejsť na inú oblasť problémov."
• tolerovať problémové správanie
Ak sa počas rozhovoru vyskytne u rodiča problémové správania, napr. že rodič sa rozplače, je 
potrebné, aby mu psychológ nechal čas, v rozhovore sa neponáhľal, vyjadril mu pochopenie 
a empatiu. Dôležité však je sa rozhodnúť, kedy už takéto správanie nie je vhodné a treba ho 
zmeniť.
• kontrolovať svoje city
Školský psychológ sa musí riadiť počas rozhovoru zásadou, že smiať sa môže spolu s 
rodičom, ale nie na ňom.10
• kriticky analyzovať informácie
Počas rozhovoru si musí psychológ všímať nezrovnalosti a ak ich zistí, znovu si informácie 
u rodiča overiť a skonfrontovať.
• uzavrieť rozhovor výrokom
Je dobré, keď sa na záver rozhovoru získané informácie stručne zosumarizujú. Psychológ
vlastne takto skonfrontuje, či problém správne pochopil a či získal pre jeho riešenie dostatok 
informácií.
e) vedieť počúvať a všímať si neverbálne prejavy správania
Vedieť počúvať je kľúčovým faktorom pre dobre vedený rozhovor. Školský psychológ počas 
rozhovoru nielen pozorne počúva, čo mu rodič hovorí a usiluje sa informácie si 
zapamätať, ale si tiež všíma, ako to rodič hovorí, ba dokonca si všíma to, čo sa v 
rozhovore nepovedalo.
Počas rozhovoru sleduje u rodiča intenzitu hlasu (monotónne, rýchlo, prekotne), rýchlosť 
reči (pomaly, rýchlo), organizáciu reči (organizovane, neorganizovane), slovník, dikciu, 
kľud a pohodu v reči alebo napätie, relevanciu alebo irelevanciu v obsahu hovoreného, 
spôsob hovorenia (pedantne, familiárne). 
Keď sa pri rozhovore vyskytnú odchýlky v hlase a reči, mal by zistiť, prečo. Či tu ide o 
rečovú poruchu alebo o bojazlivosť či nepozornosť. Správne interpretovanie takéhoto 
správania je základným prvkom dobrého rozhovoru. 
Školský psychológ sleduje počas rozhovoru aj ďalšie prejavy neverbálneho správania sa , a to
pozíciu tela rodiča (napätá, relaxovaná), motorické správanie, tiky, rituály, stereotypné 
pohyby, gestá, mimiku a výraz jeho tváre (nahnevaný, ostražitý, usmiaty, bojazlivý). 
Potvrdilo sa napr. že zovreté pery signalizujú hnev, nepriateľstvo, stres, klopanie nôh 
netrpezlivosť, strach, otočenie sa od interviewujúceho, odmietanie debaty, stratu odvahy 
rozprávať a i. Psychológ si tiež pozorne všíma fyzický vzhľad rodiča a jeho štýl oblečenia , 
ktoré ukazujú postoj k sebe samému a ku skupine.11
3.2 Vstupný rozhovor
Vstupný rozhovor, teda úplne prvý rozhovor školského psychológa s pozvanými rodičmi,
považujeme za jednu z najdôležitejších súčastí poznávania žiaka, pretože rodičia majú 
mnoho poznatkov o správaní svojho dieťaťa, ktoré sa môžu stať cenným zdrojom 
informácií pre triedneho učiteľa, školského psychológa a výchovného poradcu.
Cieľ 
Cieľom vstupného rozhovoru s rodičom je získať dôležité informácie na vytvorenie si 
obrazu o probléme, na objasnenie si problémovej situácie a na výber vhodnej 
intervenčnej stratégie. 
Na základe rozhovoru s rodičmi je možné usúdiť, aký má rodič postoj k dieťaťu, ako 
vníma problém, ako sa s podobným problémom vyrovnal v minulosti, a získavajú sa aj 
informácie o vývine dieťaťa, o jeho sociálnych vzťahoch, o prístupe k učeniu, o zdravotnom 
stave a pod. Napríklad pri problémoch žiaka s učením sa psychológ snaží získať od rodičov 
informácie, aký majú oni sami postoj k škole, k školskej úspešnosti, resp. k neúspešnosti 
svojho syna alebo dcéry, ako pomáhajú dieťaťu s učením a s domácimi prácami, či vedia, ako 
ich dieťa reaguje na problémy, čo očakávajú od školy, ako by sa dala zlepšiť školská 
výkonnosť ich detí a pod.
Návšteva rodiny
Hoci sa preferuje rozhovor s oboma rodičmi naraz, v niektorých prípadoch je potrebné 
porozprávať sa s každým z rodičov osobitne. V závažných problémových situáciách môže  
školský psychológ, so súhlasom rodičov navštíviť rodinu doma a zhovárať sa spolu so 
všetkými rodinnými príslušníkmi. Cieľom tohto rozhovoru je preniknúť do života rodiny v 
minulosti aj v súčasnosti, všimnúť si pravidlá rodinnej interakcie, komunikácie a 
dynamiky a ich možného vplyvu na správanie dieťaťa a na vzniknuté problémy. Počas 
rozhovoru má každý člen rodiny možnosť vyjadriť svoj názor na problém. Takto získané 
informácie potom pomáhajú pri príprave adekvátnych intervencií na uskutočnenie zmeny a 
odstránenie problému. 12
Počas rozhovoru s rodičmi aj ostatnými členmi rodiny (súrodenci, starí rodičia) môže  
školský psychológ zistiť, do akej miery je rodina ochotná a schopná spolupracovať a 
participovať na intervenciách, na hľadaní riešení a odstraňovaní problému a ďalšej 
starostlivosti o dieťa.
Psychológ si zo vstupného rozhovoru a z priebežného pozorovania môže odniesť 
odpovede na tieto otázky:
• Čo rodina očakáva od školy pri riešení problému ich dieťaťa?
• Ako jednotliví členovia rodiny vnímajú tento problém?
• Čo rodina očakáva od dieťaťa?
• Ako každý z rodičov vidí dieťa?
• Ako sa rodičia správajú k dieťaťu a k jeho súrodencom?
• Ako sú rodičia spokojní so svojou prácou a so svojou sociálnou rolou?
• Do akej miery dominuje otec v rodine?
• Aké sú vzťahy medzi členmi rodiny navzájom a medzi rodinou a okolím?
• V čom každý člen rodiny vidí jej klady, silu rodiny?
• Do akej miery sa každý člen rodiny podieľa na rôznych rozhodovaniach?
• Ako členovia rodiny vnímajú podobnosti a rozdiely medzi sebou?
• Aký typ kontroly správania existuje v rodine?
• Ako sa v rodine riešia konflikty?
• Aké sú pravidlá v rodine, čo sa týka zodpovednosti každého jej člena a obsahu tém, o 
ktorých sa môže a nemôže hovoriť?
• Kto určuje pravidlá správania v rodine?
• Aké sú dôsledky porušenia týchto pravidiel?
• Čo by sa mohlo zlepšiť vo fungovaní rodiny?
Psychológ po konzultácii s odborníkmi prezentuje rodičom návrhy alternatív riešenia 
problému a aj spolu s nimi vypracováva plán intervencie (napr. pri probléme šikanovania 
ich dieťaťa v triednom kolektíve).
Kým v rozhovore, ktorý iniciuje sám školský psychológ, je potrebné si vybudovať pozitívne 
vzťahy s rodičmi, v rozhovore iniciovanom rodičom je najdôležitejšie používať empatické 13
zručnosti pri počúvaní. Keď rodičov "dobre" počúvame, dovoľujeme im v atmosfére 
akceptácie a záujmu nastoliť problém a porozprávať o ňom.
3.2.1 Zhodnotenie správania rodiča
Pre uskutočnenie celkového zhodnotenia správania rodiča prostredníctvom rozhovoru 
môžu poslúžiť aj tieto otázky:
1. Vzhľad a správanie
• Ako rodič prezentoval seba samého?
• Ako rodič vyzeral (vzhľad, úprava zovňajšku, fyzický handicap)?
• Ako sa rodič počas rozhovoru správal (jeho gestá, mimika, očné pohľady, pozícia tela)?
• Ako sa rodič správal k učiteľovi (postoj priateľský, poddajný, komfortný, nepriateľský, 
hľadajúci povzbudenie)?
2. Reč a komunikácia
• Čo bolo obsahom rozhovoru ?
• Aký bol vzťah medzi verbálnou a neverbálnou komunikáciou (zhoda, nezhoda)?
• Aký bol vzťah medzi tónom reči a obsahom reči?
• Aký mal rodič záujem komunikovať?
3. Obsah rozhovoru
• O čom rodič hovoril?
• Aké boli problémové okruhy rozhovoru?
• Opakovali sa niektoré témy?
• Objavili sa znaky patológie, ako napr. fóbie, obscesie, klamné predstavy, a i.?
4. Emócie
• Aký bol celkový stav rodiča (smutný, indiferentný, nahnevaný, bojazlivý, tenzný, 
• podozrievavý)?
• Menil sa tento stav alebo bol stabilný počas celého rozhovoru?
• Ako rodič reagoval na učiteľa (bol priateľský, kooperatívny, podozrievavý, opatrný)?
• Zodpovedali emócie a city rodiča obsahu komunikácie?14
• Čo hovoril rodič o svojom stave a o svojich pocitoch
5. Úsudok
• Je si rodič vedomý problému?
• Vie, čo mohlo spôsobiť vznik problému?
• Má predstavu o tom, akoby sa tento problém mohol riešiť?
• Vie uplatniť pri riešení radu a odporúčanie?
3.2.2 Základné komponenty rozhovoru s rodičmi
• Medzi základné komponenty vstupného rozhovoru s rodičmi žiaka prirodzene patrí 
úprimné privítanie rodičov žiaka. Komunikáciu s rodičom možno začať vstupným 
výrokom: " Váš syn - dcéra začína mať v škole isté problémy. Rada by som sa s vami o 
nich porozprávala a spoločne s vami zistila, ako mu môžeme pomôcť. "A potom môžeme 
rodičov požiadať o to, aby nám o svojom dieťati porozprávali, napr. "Povedzte mi niečo o 
vašom dieťati, ako s ním vychádzate, ako sa správa doma, ako medzi svojimi kamarátmi?" 
Rodičia zvyčajne začnú rozprávať. 
• Keďže vstupný rozhovor s rodičmi je veľmi dôležitý pre ďalšie nadviazanie pozitívnych 
vzťahov spolupráce a je určujúci pre budúce intervenčné stratégie, treba venovať 
špeciálnu pozornosť rešpektovaniu pocitov a citov rodičov.
Treba sa vyvarovať akémukoľvek argumentovaniu, že práve oni - rodičia zapríčinili 
problém. Potrebné je zdôrazniť konštruktívnu pomoc zo strany rodičov pre riešenie 
problému.
• Chybou je, ak je psychológ autoritatívny, dáva rodičovi najavo svoje nadradené 
postavenie. Týmto postojom môže vyvolať u niektorých rodičov odmietanie a odpor.
• Pri vstupnom rozhovore treba tiež počítať s tým, že rodičia majú strach z blamáže
alebo reagujú podráždene na otázky alebo cítia vinu, že zlyhali ako rodičia. Tieto ich 
pocity môžu narušiť komunikáciu, a preto treba dať rodičom príležitosť o nich hovoriť a 
zároveň im poskytnúť spätnú väzbu, že ich chápeme a chceme im pomôcť pri riešení 
problému dieťaťa.
• Je preto potrebné rodičom povedať, že ich pocity chápeme a že im je iste ťažké hovoriť 
o nich pred cudzou osobou.15
• Hoci sa preferuje interview s oboma rodičmi naraz, v niektorých prípadoch je potrebné 
uskutočniť rozhovor s každým s rodičov zvlášť.
• Nakoniec je potrebné dohodnúť sa s rodičmi na záverečnom rozhovore a uzavrieť 
rozhovor výrokom: Ďakujem, že ste prišli. V prípade, ak budete chcieť so mnou ešte 
hovoriť, určite mi zatelefonujte alebo osobne príďte. Ďakujem za spoluprácu.
4. Koordinácia spolupráce školy a rodiny využitím asertivity
S komunikáciou školy s rodinou, s ich vzájomnou kooperáciou a napokon s koordináciu celej
spolupráce školy a rodiny veľmi úzko súvisí asertivita. 
Asertivita
Asertivita je spôsob komunikácie a správania, ktorým človek vyjadruje a presadzuje 
úprimne, otvorene a primerane svoje myšlienky, city, názory a postoje ako pozitívne, tak 
aj negatívne. Postupuje tak, aby neporušoval asertívne práva svoje, ani iných ľudí.
V styku s rodičmi sa môže  psychológ správať voči rodičovi:
• pasívne,
• agresívne 
• asertívne. 
Treba hneď skonštatovať, že agresívne alebo pasívne správanie býva v podstate druhom 
obrany. Psychológ ho používa vtedy, keď sa cíti neistý, keď má strach a obavy. 
Je dobré, keď si každý učiteľ uvedomí, pri akých príležitostiach a pri akých osobách volí 
pasívny alebo agresívny spôsob reagovania. Je to dôležité jednak pre vlastné sebapoznanie a
jednak je to predpoklad pre rozvíjanie asertívneho správania. 
a) Pasívne správanie školského psychológa pri styku s rodičmi 
Charakteristika16
Charakterizuje ho: hranie sa s rukami, psychomotorický nepokoj, nadmerné 
prikyvovanie, nápadné pohyby, ale mimika tváre nevýrazná, vyhýbanie sa pohľadu z očí do 
očí, hovorenie tiché, neisté, váhavé. 
Na začiatku spolupráce môžu rodičia tento typ psychológa hodnotiť dokonca aj
priaznivo, ale neskôr ho považujú za nekompetentného človeka s mnohými osobnými 
problémami. Pasívny typ psychológa býva rodičmi zneužívaný, necháva rozhodovať 
rodičov za seba, svojich cieľov sa predčasne vzdáva, vety častejšie začína slovami „Ja 
neviem“, máva obavy s hodnotenia a z odmietnutia inými, často sa cíti nedocenený, s 
nenaplnenými potrebami, .
b) Agresívne správanie školského psychológa pri styku s rodiča
Charakteristika
Charakterizuje ho: telo strnulé, nakláňajúce sa dopredu, ukazovanie prstom, zlostné pohyby
vyjadrujúce nesúhlas, mimika tváre vyjadruje iróniu a pocity hnevu, hlasitý prejav, 
sarkastická intonácia, skákanie do reči, prerušovanie rodiča. 
Rodičia agresívneho takéhoto psychológa hodnotia negatívne, vyhýbajú sa mu, majú z 
neho strach, Tento typ psychológa si privlastňuje právo rozhodovať za iných, podceňuje 
rodičov, je sarkastický, ľudia sa ho boja, k riešeniu konfliktov pristupuje nekompromisne, 
chce vyhrať za každú cenu, k rodičom má nepriateľské, hostilné správanie, krátkodobo môže 
získať, ale dlhodobo vytvára voči sebe nepriateľstvo.
c) Asertívne správanie školského psychológa pri styku s rodičmi
Charakteristika
Charakterizuje ho: držanie tela je vyvážené, pevné, postoje je vzpriamený, mimika tváre 
uvoľnená, na partnera s usmieva, kontakt očí je otvorený, partnerovi sa pozerá priamo do 
očí, hlas je vrelý, dobre modulovaný priame a priateľské jednanie, vzbudzuje rešpekt, aj sám 
rešpektuje práva rodičov a vlastné práva, svojich cieľov sa nevzdáva, trvá na svojom ale vie 
ponúknuť aj kompromis, k riešeniu pristupuje pokojne a neodkladá riešenia, reaguje 
komunikáciou a vzájomným rešpektovaním.
Asertivita v komunikácii s rodičmi a jej celkové jednanie má rôznu intenzitu. Člení sa 
do štyroch základných skupín:základná asertivita: ide o jednoduché vyjadrenie citov, myšlienok, názorov, postojov 
rodičom. Napr.“ Na túto tému už nechcem hovoriť.“
2. empatická asertivita: ide o snahu porozumieť rodičom, rešpektuje ich názory, city, 
postoje, teda prekračuje vyjadrenie a obsahuje aj vnímavosť a citlivosť k iným. Napr.: 
„Chápem, že Vás to trápi.“
3. stupňovaná asertivita: prechádza sa k tomuto typy asertivity až vtedy, keď rodič 
ignoruje naše stanoviská a porušuje práva psychológa. Napr.: Už niekoľkokrát som vás 
ústne aj písomne upozornila, že syn je záškolák a má veľmi veľa vymeškaných hodín. 
Som nútená ohlásiť to na sociálne oddelenie. Pri tomto type asertivity si však treba dávať 
pozor, aby sa postupne neprešlo do agresívneho správania.
4. konfrontatívna asertivita: pri tejto asertivite žiadame od rodiča doplňujúce, 
vysvetľujúce informácie k vyriešeniu problému. Napr.: „Môžete mi vysvetliť, prečo ste 
moje upozornenia nerešpektovali?“ Ide vlastne o uplatnenie komunikácie „Čo vy na to?“
Asertivita kladie veľký dôraz na komunikačné zručnosti. Asertívna komunikácia má 
nasledujúce verbálne aj neverbálne zložky:
a) verbálne zložky komunikácie s rodičmi: Ide o obsah a spôsob, ktorým rodičovi 
vyjadrujeme svoje pocity, myšlienky a názory. Zaraďujeme sem aj rýchlosť reči, 
zafarbenie hlasu, prestávky a pauzy, kladenie otázok a i.
b) neverbálne zložky komunikácie s rodičmi: 
• mimika (výraz tváre): v komunikácii s rodičom sa musíme vystríhať najmä ironickému 
alebo napätému úsmevu, ale sa častejšie usmievať
• haptika (podanie rúk): podanie rúk či poklepanie na rameno býva aj v komunikácii 
s rodičom dôležité a upozorňuje na akceptáciu a priateľský postoj psychológa
• kinezika (pohyby rúk, nôh, tela):pohyby tela, ako napr. pobehovanie po miestnosti, hranie 
sa s perom a i. musia byť v komunikácii s rodičom zvládnuté
• proxemika (priblíženie, oddialenie): fyzická vzdialenosť je v úzkom vzťahu so 
vzdialenosťou psychickou, preto je dobré, keď psychológ nie je pri komunikácii s rodičom 
veľmi vzdialený, ale ani k nemu príliš blízko
• gestika (gestikulácia): pre asertivitu sú gestá dôležité a ukazujú momentálny stav človeka, 
preto pri komunikácii s rodičom nesmie byť veľa nadbytočných pohybov prezrádzajúcich 
neistotu psychológa18
Asertívne zručnosti školského psychológa obsahujú:
1. elementárne asertívne zručnosti komunikácie: zručnosť vyjadriť svoje vlastné 
pozitívne aj negatívne pocity, požiadať druhého o láskavosť, začať, udržať a ukončiť 
rozhovor
2. odmietnutie požiadavky: presadenie oprávnenej požiadavky a odmietnutie neprijateľnej 
požiadavky
3. postupy vyrovnávania sa s kritikou: vyrovnávanie sa s oprávnenou aj neoprávnenou 
kritikou a prijímanie kritiky
4. špecifické zručnosti expresívnej asertivity: zručnosti prijímať a dávať komplimenty, 
zvládanie negatívnych emócií (hnevu)
Tréning asertivity
Práve asertívne zručnosti sú pre prácu psychológa veľmi významné a mali by patriť do 
inventára jeho sociálnych zručností. Je možné ich rozvíjať formou tréningu asertivity, 
v ktorom sa školskí psychológovia učia:
• efektívnejšiemu štýlu jednania (mať vzájomný rešpekt, adekvátne riešiť konflikty, 
schopnosť spolupracovať) 
• zlepšovaniu kontaktu s druhými ľuďmi a k sebaprežívaniu 
• zvyšovaniu sebadôvery a sebaúcty, znižovaniu zraniteľnosti
• celkovej stratégii jednania, zdravému sebapresadzovaniu, zlepšeniu rozhodovacích 
procesov, zdravému riskovaniu.
Predpokladom pre kooperatívne a asertívne vzťahy sú tieto zásady:
• sám sa rozhodnúť, či sa chcem správať a konať asertívne 
• regulovať svoje vlastné emócie, najmä hnev, zlosť, beznádej, krik v styku s rodičmi
• poznávať stanoviská a názory, pocity, emócie rodičov
• tolerovať osobné práva rodičov, ich názory, pocity, životné štýly
• úprimne vyjadriť svoje pocity a vysvetliť svoje správanie
• snažiť sa vidieť seba aj rodičov reálne
• počúvať rodičov, vypočuť si ich
• vážiť si názor rodičov a ich presvedčenie
• nesnažiť sa zvíťaziť v komunikácii s rodičmi za každú cenu, vyhýbať sa zbytočným 
hádkam a konfliktom19
• robiť kompromisné alternatívny jednania
• byť schopným priznať si omyl a pokúsiť sa ho napraviť
 
RODINA 
Rodina je najdôležitejším sociokultúrnym činiteľom ovplyvňujúcim jedinca počas celej ontogenézy. Ide o jeden z najstarších fenoménov sprevádzajúcich človeka, o ktorý sa doposiaľ
zaujímali mnohí autori patriaci k odbornej a rovnako tiež k laickej verejnosti. Napriek tomu 
prakticky neexistuje jeho jednotná a všeobecne prijímaná definícia. Jej vytvorenie je vzhľadom na nesmiernu zložitosť tejto ustanovizne veľmi problematické a náročné. 
Z pedagogického hľadiska rodinu charakterizuje napr. J. Havran (1995, s. 56). Považuje ju 
za základnú spoločenskú jednotku majúcu v štruktúre spoločnosti svoje pevné miesto. Z hľadiska  členov rodiny je podľa neho malou spoločenskou skupinou, ktorú spája intimita vzá-jomného spolužitia, pevné citové putá, vzájomná úcta a láska, každodenný kontakt zoči-voči, 
spoločná domácnosť, súdržnosť pri dosahovaní spoločných cieľov a uspokojovaní rozličných 
duchovných i hmotných potrieb. Je charakteristická svojimi zvyklosťami a tradíciami. Predstavuje malý spoločenský útvar, ktorý je súčasne uzavretý aj otvorený. 
Každá rodina je jedinečnou inštitúciou, pre ktorú je na jednej strane typický istý výrazne 
špecifický jedinečný a neopakovateľný súbor znakov. Napriek tomu sa však na druhej strane 
vyznačuje tiež istými všeobecnými znakmi. Tie je podľa našej mienky možné vyjadriť takto: 
• rodina je spoločensky uzavretá forma partnerského spolužitia; 
• jej členov môžu, no nemusia spájať príbuzenské vzťahy; 
• spravidla žijú v jednej domácnosti v rodinnom prostredí; 
• jej členovia vzájomne spolupracujú a pomáhajú si; 
• akceptujú a dodržiavajú určité rodinné tradície, zvyky, rituály ap. 
Ako spoločenská inštitúcia má viaceré významné funkcie. Najlepšie ich opisuje Ľ. Višňovský (rok vydania neuvedený, s. 198 – 199)
2
, ktorý rozlišuje: 
• biologickú funkciu; 
• ekonomickú funkciu; 
• výchovnú funkciu; 
• psychohygienickú a emocionálnu funkciu; 
• ochrannú funkciu; 
• socializačnú funkciu; 
• rekreačnú funkciu. 
Ľ. Višňovský (2005, s. 19) sa taktiež domnieva, že  všetky majú svoj význam. Niektoré 
z nich sa síce podľa neho dajú zastúpiť či čiastočne nahradiť, no niektoré sú nenahraditeľné. 
Ďalej zdôrazňuje veľký význam výchovnej funkcie pri rozvoji spolupráce rodiny a školy. 
ŠKOLA 
Škola je druhým najvýznamnejším sociokultúrnym činiteľom výrazne pôsobiacim na biopsycho-sociálny rozvoj osobnosti, ktorý je z historického hľadiska mladší ako rodina. Vznik 
školy ako inštitúcie, ktorej hlavnou úlohou bolo vychovávať mladú generáciu je možné spájať pravdepodobne už s pravekom.
3
 Výchovnú funkciu plnila dovtedy výlučne rodina. Počas svojej existencie prešla viacerými zmenami týkajúcimi sa tak jej kvalitatívnych, ako i kvantitatívnych stránok. Dnes je všeobecne prijímaný  názor, že je hlavnou výchovno-vzdelávacou 
inštitúciou v spoločnosti pričom vždy stelesňuje jej záujmy. 
Podobne ako v súvislosti s rodinou ani v prípade školy neexistuje jednotná všeobecne prijímaná definícia.
4
Podľa nášho názoru ju z pedagogického hľadiska je možné chápať ako spoločenskú inštitúciu vo verejnom či súkromnom vlastníctve, ktorej hlavným cieľom je zabezpečiť osvojenie 
si sústav všeobecných aj špecifických vedomostí, zručností, návykov, zvykov, hodnôt i noriem platiacich v tej-ktorej spoločnosti a potrebných pre život v nej, mladou generáciou. To sa 
deje pomocou výchovno-vzdelávacieho procesu realizujúceho sa v presne vymedzenom časovom období a priestore. Časové súvislosti je pritom potrebné vnímať tak v širšom (povinná 
školská dochádzka), ako i užšom (všetky školské a niektoré mimoškolské aktivity späté s vý-
chovou, vzdelávaním a vyučovaním) zmysle slova. Pod pojmom priestor máme zase na mysli 
areál nachádzajúci sa stále na tom istom mieste, ktorý sa ďalej vyznačuje tým, že je výlučne 
na to určený a pre tento účel špeciálnym materiálnym zariadením vybavený. Škola je okrem 
toho charakteristická aj špecifickou atmosférou, klímou a prostredím pôsobiacim na kvalitu 
výchovno-vzdelávacieho procesu. Cieľavedomou, plánovitou, sústavnou a zámernou snahou 
o napĺňanie základnej funkcie školy je determinovaná vnútorná organizácia jej života stanovená jednak pedagogickými dokumentami platiacimi na celoštátnej úrovni a jednak internými 
predpismi platiacimi len pre tú-ktorú školu. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že škola 
je osobitá, požiadavkami štátnych orgánov významne poznačená organizácia, ktorá práve 
kvôli tomu potom nedokáže dostatočne a adekvátne reagovať na rôzne priame i nepriame 
vplyvy pôsobiace na ňu z okolia. To však nie je pravda. Aj keď faktom nepochybne je, že jej 
to neraz spôsobuje značné problémy, predsa je len dynamickým a autoregulačným systémom 
schopným adaptovať a sebaregulovať sa v rozličných podmienkach, pričom si zároveň zachováva určitú stabilitu a rovnováhu. Každá škola je jedinečnou inštitúciou, pre ktorú sú na jednej strane typické isté individuálne a neopakovateľné znaky. No na druhej strane sa rovnako vyznačuje istými všeobecnými 
znakmi, ktorými sa odlišuje od iných výchovných inštitúcií a zariadení. E. Petlák (1997, 
s. 233 – 235) ich konkretizuje nasledujúcim spôsobom: 
Východiská: Viac pozornosti sa venuje obsahu učiva ako dieťaťu a jeho schopnostiam. 
Ciele: Naučiť čo najviac učiva, preceňovanie pamäťového učenia, ale menej pozornosti je 
venovanej tvorivosti žiakov. 
Obsah: Je pevne stanovený učebným plánom a osnovami, je takmer záväzný pre všetky 
školy a všetkých žiakov. 
Vyučovacie metódy: Prevaha verbálnych metód, výber metódy často závisí len od učiteľa. 
Vyučovacie formy: Vyučovacia hodina s presne vymedzeným časom a zaužívanou štruktú-
rou.  
Činnosti žiakov: Riadené a usmerňované učiteľom. 
Zdroj nových vedomostí: Spravidla len učiteľ a učebnice. 
Hodnotenie: Známkami, ktoré majú malú informačnú hodnotu. 
Systém predmetov: Pevný, podľa učebného plánu. 
Rozvrh hodín: Pevný, ustálený. 
Záujmy žiakov: Podporované spravidla len v mimoškolskej činnosti (krúžky, súťaže). 
Spolupráca s rodičmi: Malá vzájomná informovanosť. Rodina neovplyvňuje prácu školy. 
Škola viac-menej len informuje o žiakovi. 
Učiteľ: Organizátor práce, usmerňovateľ, autorita pre žiakov. 
Usporiadanie školy: Tradičné, klasické triedy. 
Spolupráca s inými školami: Málo rozvinutá. 
Výber žiakov: Spravidla deti z regiónu. 
V súvislosti s vymedzením jej funkcií sa prikláňame k stanovisku B. Kasáčovej (2004, 
s. 91 – 92), ktorá vychádzajúc z Delorsovho poňatia štyroch pilierov vzdelávania: učiť sa poznávať, učiť sa konať, učiť sa žiť s ostatnými, učiť sa byť – rozoznáva: 
• kvalifikačnú funkciu; 
• socializačnú funkciu; 
• integračnú funkciu; 
• personalizačnú funkciu. 
Všetky funkcie školy (i rodiny) majú svoj význam. Práve ich uplatňovaním ovplyvňujú ontogenézu každého jedinca. Vďaka tomu sú uspokojované jeho potreby, pričom sa z biologic-kej bytosti postupne stáva aj viac  či menej rozvinutá spoločenská bytosť. Deje sa tak prostredníctvom realizácie výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorý o. i. zahŕňa aj výchovu, učenie (sa) a vzdelávanie. 
KOOPERÁCIA RODINY A ŠKOLY 
Vzťah rodiny a školy je absolútne prirodzený, pretože obe ustanovizne majú v podstate 
spoločné zámery. 
Jav kooperácie sa doposiaľ stal predmetom záujmu viacerých predstaviteľov teórie i praxe. 
Tí dospeli k rozličným – často diametrálne odlišným až protichodným – zisteniam. Každý autor totiž vychádza zo špecifických (nie všeobecne akceptovaných) postulátov, predpokladov, 
hypotéz ap. Dôsledkom je nejednotnosť, nejasnosť a napokon až nepochopenie. Tento problém sa výrazným spôsobom prejavuje už pri snahe o jasné definovanie pojmu kooperácia. 
J. Křivohlavý (1974, s. 487 – 488) prikláňajúc sa k názoru M. Deutscha o. i. uvádza: 
„V kooperatívnej sociálnej situácii majú ciele jednotlivcov nasledujúci charakter: cieľové oblasti činnosti 
každého účastníka sú definované tak, že do tejto cieľovej oblasti sa je možné dostať vtedy a (do určitej 
miery) len vtedy, keď sa ostatní účastníci taktiež môžu dostať do svojich cieľových oblastí (aspoň do určitej miery).“ 
Z uvedeného je podľa neho zrejmé, že M. Deutsch vychádza z Lewinovho poňatia sociálneho poľa, kde je označený nielen súčasný stav, ale aj cieľový stav vo forme oblasti, do ktorej 
sa človek snaží dostať. 
A. I. Doncov (1984, s. 23 – 24) taktiež sa opierajúc o stanovisko M. Deutscha ďalej zdô-
razňuje, že podstatou kooperácie je pozitívna vzájomná súvislosť cieľov slúžiaca na uspokojenie potrieb účastníkov vzájomného pôsobenia (súčinnosti). V tejto súvislosti vyslovuje aj 
názor, podľa ktorého k uspokojeniu účastníkov vzájomného pôsobenia dochádza ľahšie, ako k 
napĺneniu potrieb jednotlivých indivíduí. 
Na jej kvalitu, ktorá je významným determinantom úspešnosti socializácie indivídua pôsobia viaceré činitele. Pri ich pomenovaní sa prikláňame k predstave S. Štecha (1997, s. 493 – 
502). Ten ich dáva do súvislosti s neúspešnosťou niektorých skupín žiakov v škole. Pozornosť
si pritom podľa neho zasluhujú najmä: 
• normativita rodiny; 
• rodinný kód; 
• kultúrny kapitál;štruktúra rodiny; 
• paradigma rodiny; 
• rodinné výchovné stratégie. 
Zastávame názor že hlavnou úlohou spolupráce rodiny a školy je vytváranie priaznivejšieho prostredia, resp. lepších podmienok pre uskutočňovanie cieľov spojených s výchovou 
a učením (sa) každého jedinca vedúcich v konečnom dôsledku k jeho viac či menej úspešné-
mu pretvoreniu na plnohodnotnú osobnosť. 
Ľ. Višňovský (2005, s. 21) v súlade s tým prezentuje mienku V. Spoustu vnímajúceho ciele 
vzájomných vzťahov oboch inštitúcií prostredníctvom úloh triedneho učiteľa vyplývajúcich 
z kooperácie. Vyčleňuje ich nasledujúcim spôsobom: 
Stimulovať rodičov, aby rozvíjali individualitu dieťaťa v najširšom zmysle slova. 
Podnecovať rodičov k intenzívnejšiemu pôsobeniu na deti v oblasti emocionálnej, ktorá je 
pre rodinu nezastupiteľná. 
Inšpirovať rodičov k uvedomelému podnecovaniu a rozvíjaniu ušľachtilých záujmov 
a mimoškolských aktivít dieťaťa s ohľadom na jeho profesionálnu orientáciu. 
Viesť rodičov k súladu životného štýlu svojej rodiny, jej kultúrnej a filozofickej orientácie 
so životným štýlom demokratickej spoločnosti a jej humanistických tradícií. 
Sociálne a pedagogicky orientovať rodičov tak, aby záujmy, materiálne, sociálne a kultúrne 
potreby rodiny a jej príslušníkov boli v súlade so záujmami a potrebami spoločnosti. 
Aktivizovať rodičov tak, aby našli partnerský vzťah ku škole a využili svoje schopnosti 
a záujmy v priamej výchovnej spolupráci. 
Permanentne sa usilovať o zvýšenie úrovne pedagogických vedomostí a spôsobilostí rodi-
čov a popularizovať v ich radoch najnovšie poznatky z pedagogických vied. 
Uvedené úlohy Ľ. Višňovský dopĺňa o ďalšie: 
Viesť rodičov k vytváraniu optimálnej, pokojnej rodinnej atmosféry ako základu pre pokojný, zdravý vývin detí. 
Pravidelne a podľa potreby informovať rodičov o hlavných úlohách školy, triedy, individu-
álnych výkonoch a správaní detí, spoločne koordinovať postup pri riešení závažnejších vý-
chovných problémov detí ap. 
Spolupracovať s rodičmi pri tvorbe denného režimu detí atď. 
V našich podmienkach sa využívajú hlavne tieto metódy a formy spolupráce: 
• písomné kontakty; 
• žiacke knižky;školské nástenky; 
• časopisy, bulletíny, videá o školách; 
• videozáznamy priebehu vyučovacích dní v konkrétnych triedach; 
• multimediálne internetové stránky škôl; 
• schôdzky triednych učiteľov s rodičmi žiakov; 
• konzultačné hodiny učiteľov a vedúcich školských pracovníkov; 
• účasť rodičov na vyučovaní; 
• dni otvorených dverí; 
• rodičovské ankety; 
• združenia rodičov; 
• rady škôl; 
• návštevy triednych učiteľov (prípadne iných pracovníkov škôl) v rodinách žiakov; 
• telefonické kontakty; 
• školské koncerty, predstavenia, výstavy pre rodičov, spoločné stretnutia pri významných 
príležitostiach, akadémie, plesy a besedy; 
• asistencie rodičov v triedach a pri mimoškolských aktivitách; 
• kurzy, cvičenia, športové a osvetové akcie organizované školami pre rodičov; 
• zapožičiavanie odborných publikácií a materiálov rodičom. 
Základným predpokladom jej zlepšenia je podľa našej mienky okrem uplatňovania uvedených (i ďalších) metód a foriem existencia väčších možností priamej účastí rodičov na riadení 
a ovplyvňovaní škôl.