" Nie je lepšia vec, ktorú by rodič mohol odkázať svojim deťom, než je dobrá výchova."

 

Ak prestaneme kričať na deti, prestanú kričať oni na nás. Ak ich prestaneme klamať, prestanú klamať oni nás.

Snažme sa u detí vytvoriť postoj: "viem, čo mám robiť", "dokážem to", "chcem sa o to pokúsiť!"

 

Snažme sa zistiť, čo tvorí prekážky v učení

  • porozmýšľať o vlastných prekážkach, ktoré sme mali v učení
  • prečo to bolo ťažké, čo mi vadilo, prečo sa mi práve toto ťažko učilo?
  • hovoriť s ďeťmi o tom, čo im robí problémy a prečo im to ide ťažko
  • môže to byť nuda, hlad, dyslexia, únava, nezáujem, vady v prostredí, ťažké učivo, dlhé, nezaujímavé

 

Záujem

Záujem sa chápe ako motív alebo ako osobitný prípad snahy.

Plnohodnotný rozvoj osobnosti predpokladá veľkú šírku záujmov, čo však nevylučuje možnosť mať nejaký hlavný záujem. Často sa stáva, že dieťa sa venuje tak silne iba jednej činnosti, napríklad športu, že už pre neho neexistuje nič iné. Takáto jednostranná zameranosť zabraňuje rozvoju ostatných schopností, čím znemožňuje harmonický rozvoj celej osobnosti. Z toho vyplýva, že záujmy detí treba cieľavedome výchovne usmerňovať, pretože inak sa môžu uberať nežiadúcim smerom.

 

Schopnosti

Sú individuálne psychické osobitosti, ktoré odlišujú jedného človeka od druhého. Schopnosti sú chápané ako individuálne vlastnosti osobností, ktoré sú podmienkou na úspešné vykonávanie jednej alebo viacerých činností.

Schopnosti človeka: a) všeobecné - súhrn intelektuálnych vlastností osobnosti. Všeobecné schopnosti sú tie, ktoré sa istým spôsobom uplatnia vo všetkých alebo mnohých činnostiach. Zabezpečujú relatívnu ľahkosť a produktívnosť pri osvojovaní si vedomostí i pri vedeckej činnosti.

                              b) špeciálne, ktoré sa prejavujú v dosahovaní vynikajúcich výsledkov v špeciálnych poznávacích a tvorivých činnostiach.

 

Vlohy - nadanie - schopnosti - záujmy

Človek sa nerodí s hotovými schopnosťami, ale iba s predpokladmi, určitými anatomicko - fyziologickými vlastnosťami organizmu (vrodenými dispozíciami), na ich rozvoj. Tieto vlastnosti, ktoré sú základom vrodených rozdielov medzi ľuďmi a na ktorých sa zakladá vznik a rozvoj schopností, sa označujú ako vlohy.

Vlohy predstavujú vrodený základ pre individuálny vývoj schopností. Sú však len predpokladom, jednou z podmienok utvárania rozvoja schopnosti.

Či sa schopnosti budú ďalej rozvíjať a do akej miery, to závisí od vplyvu prostredia a predovšetkým od výchovy. schopnosti sa budú rozvíjať, iba ak tieto činitele budú aktivizovat osobnosť dieťaťa, ak tvoria vhodné podmienky  na prejavenie schopností.

Schopnosti nikdy nie sú izolované prejavy osobnosti, ale tvoria organickú jednotu s inými vlastnosťami osobnosti. Schopnosti jednotlivých ľudí sa vyvíjajú rozlične a stupeň ich rozvoja sa označuje pojmami nadanie, talent, genialita.

Nadaním sa rozumie súhrn takých schopností, ktoré umožňujú človeku v určitej činnosti dosahovať nadpriemerné výkony.

Talent - mimoriadne vynikajúce schopnosti, svojrázne spojené v človeku, ktoré mu umožnia, aby svojou tvorivou činnosťou dosiahol vynikajúce výsledky.

Genialita - mimoriadne rozvinutý talent, ktorého vplyvom môžu vzniknúť vrcholné diela.

Schopnosti,nadanie a talent sa u detí neprejavujú v rovnakom veku.

Vekové a individuálne osobitosti je nutne pri výchove a práci s ďeťmi rešpektovať.

Shopnosť je trvalá črta alebo vlastnosť jedinca, ktorá spôsobuje, že sa mu niektoré činnosti daria lepie ako iné činnosti. Tieto činnosti spravidla robí ľahšie ako iní ľudia za rovnakých podmienok.Dá sa povedať, že za takých istých podmienok sa s tým istým úsilím a záujmom nedosahuje každý rovnaké výsledky, čo je dôsledok rozdielnych schopností.

niektoré dieťa sa vyvíja rýchlejšie, iné pomalšie, a okrem toho sú aj také schopnosti, ktoré vyžadujú určitý stupeň dozretia.

Schopnosti spolu so záujmami, s charakterovými vlastnosťami, s temperamentom as celkovou skúsenosťou utvárajú osobnosť človeka.

Vo výchove detí treba venovať starostlivosť tomu, aby sa schopnosti detí rozvíjali. deti treba viac povzbudzovať a podnecovať ich sebadôveru, pretože len to je spôsob, ako sa môžu prejaviť ich schopnosti.

každé dieťa má určité schopnosti, ktoré možno poznávať a rozvíjať len v činnosti. pre túto činnosť je deťom potrebné vytvoriť vhodné podmienky a poskytnúť im dostatok príležitostí, aby mohli svoje schopnosti prejaviť.

So záujmami sa človek nerodí,ale sa vytvárajú v priebehu života vplyvom mnohých činiteľov. Niektoré záujmy vznikajú, upevňujú sa a môžu sa stať trvalými, iné  postupom času zanikajú.

Záujmy detí, hoci bývajú veľmi nestále a nevyhranené, poskytujú veľa možností na výchovné pôsobenie pri formovaní ich osobnosti. S vývinom dieťaťa sa vyvíjajú aj ich záujmy.

VÝCHOVA DIEŤAŤA K SAMOSTATNOSTI

Okrem iných spoločensky potrebných vlastností má správna výchova vypestúvať v dieťati veku primeranú odvahu a schopnosť samostatne rozhodovať tak, ako to vyžadujú záujmy a potreby jeho i ostatných. Pritom treba dbať o to; aby konanie dieťaťa nebolo v rozpore so spoločenskymi požiadavkami ani so spoločenskou morálkou. Tieto kladné vlastnosti môžeme u dieťaťa vypestovať len na základe vzájemnej dôvery medzi ním a rodičmi.

Aj k samostatnosti môžeme úspešne vychovať len dieťa s nepoškodenou nervovou sústavou. Dobre vychovávať znamená vychovávať najprv seba.

Pri výchove k samostatnosti využívame túžbu dieťaťa po poznaní, jeho potrebu zamestnania, sklon k napodobňovaniu a jeho úsilie o samostatnosť. Preto každý rodič by mal malému dieťaťu dožičiť a umožniť čo najviac samostatnosti, aby všetko, na čo stačí a je schopné, vykonávalo samo. Zdrojom túžby po samostatnosti je zdravý pocit sebadôvery, presvedčenie dieťaťa, že to vie, a jeho úsilie pokúsiť sa o to; keď sa mu to podarí, ešte viac to zvýši jeho sebadôveru. Najmä každý nový výkon mu dodá odvahu a túžbu po samostatných činoch bez pomoci rodičov. Sebavedomie dieťaťa rodič veľmi podporí, ak mu vysloví uznanie, obdiv a pochvalu.

Dieťa sa má čo najskôr naučiť samo jesť, obliekať, umývať a osvojiť si potrebné hygienické návyky. Trpezlivá matka mu ukáže, ako to má robiť. Stále opakovanle rozmanitých a zložitých pohybov, ktoré ďieťa pri týchto úkonoch musí vykonať, zvyšuje zručnosť dieťaťa a prehlbuje jeho skúsenosť. Už v dojčenskom veku ohmatávanírn získava hmatovú skúsenosť, ktorá je pre jeho orientáciu veľmi dôležitá.

Tendencia napodobňovať pomáha dieťaťu preberať mnohé spôsoby správania, návyky a osobitosti rodičov, súrodencov alebo iných osôb, s ktorými prichádza do kontaktu. Na základe. svojho úsilia o samostatnosť chcelo by dieťa samo vykonať to, čo dosiaľ nesmelo.

Hra má v živote dieťaťa veľký význam. Ako sa dieťa prejavuje vo voľnej hre, tak sa neskoršie bude prejavovať v práci. Aj v hre máme dieťa viesť k samostatnosti a pestovať jeho tvorivú fantáziu.

Pokiaľ ide o výber hračiek, hračka má byť pre dieťa bezpečná, aby sa ňou neporanilo, pritom vkusná, pekná a upravená tak, aby pomohla pri výchove.

Výchova k samostatnosti je súčasne výchovou k odvahe a smelosti. Odvaha patrí k cenným a užitočným ludským vlastnostlam.

Od hry máme viesť dieťa k postupnému zapájaniu do práce a do činnosti dospelých - najprv v podobe hry a potom takou činnosťou, ktorá je veku dieťaťa primeraná a ktorú zvládne. Aj vážnu prácu môžeme s dieťaťom konať v podobe hry. Zároveň v ňom vypestúvame zmysel pre poriadok, čistotu a vedieme ho k samostatnej práci. Výchova k práci znamená predovšetkým utvoriť u dieťaťa správny pomer k nej. Práca, ktorú dieťaťu pridelíme, nesmie hamovať jeho iniciatívu, naopak, musí podporovať samostatnosť jeho konania. Pretože zdrojom sebadôvery je úspešné konanie a zvládnutie stanovenej práce, ukladáme dieťaťu len také úlohy, ktoré splní bez väčšej námahy a úspešne. Živé a inteligentné deti získajú tak možnosť vybíjať si prebytočnú energiu a súčasne si osvojovať osožné pracovné úkony. Dieťa sa zaujíma nielen o činnosť a samostatný úkon, ale aj o výsledky činnosti. Preto ak dieťaťu niečo uložíme, musime mu aj jasne vysvetliť, aký cieľ a účel má táto činnosť. Sprvu ukladáme dieťaťu len málo a veľmi jednoduché činnosti, ktoré má vykonať v krátkom čase. Keď mu uložíme zložitejší úkon, musíme mu názorne ukázať, ako má postupovať, a sledujeme jeho prácu až do skončenia.

Pri práci deti oboznamujeme s okolitým svetom, aby samy zatúžili rozširovať si svoje znalosti. Prostredníctvom zmyslov poznávajú svoje okolie. Rukou zisťujú formu a veľkosť predmetov. Pritom hrá dôležitú úlohu tzv, svalový zmysel. Signalizuje príslušným mozgovým centrám každý pohyb, polohu a smer všetkých častí tela, ktoré sú v pohybe.

Činnosť detí musí byť rozmanitá a má sa striedať. Detský organizmus sa vyvíja, a preto neznáša prílišné vypätie. Jednotvárna a namáhavá práca ohrozuje normálny vývin dieťaťa. Aj náradie, s ktorým deti pracujú, musí byť primerané veku a nesmle byť ťažké.

Malým deťom, ktoré sa už vedia samy obliecť, treba zaobstarať jednoduché šaty.

Pri výchove k samostatnosti a sebavýchove nestačí, ak dieťa máme radi a chceme mu pomôcť. Láska, ktorá mu má priniesť istotu, znamená prácu a námahu, a to nielen s dieťaťom, ale aj so sebou samým.

Výchova k samostatnosti neznamená, že si dieťa robí, čo chce, práve naopak - v jeho výchove musí byť pevný poriadok a autorita, ktorým sa dieťa musí podriaďovať a v rámci toho si osvojovať prvky samostatnosti a disciplíny. Cieľom rodičovskej výchovy k samostatnosti je vychovať také dieťa, ktor é sa vie správať a správne samostatne konať aj vtedy, keď mu rodičia nič nenariadili alebo keď ho nik nepozoruje a nekontroluje. K disciplíne a poriadku vychovávame dieťa usporiadanírn jeho života, zavedením denného režimu, ktorý by sa mal vyznačovať účelnosťou, pravidelnosťou a presnosťou. V každej rodine bude mať dieťa iný poriadok, jeho čas bude inak zadelený a bude mať iné povinnosti. No je nevyhnutné, aby taký poriadok bol a aby ho rešpektovali všetci členovia rodiny.

Výchova v rodine ako príprava na sociálne spolunažívanie musí vybudovať úctu k autorite. Malé dieťa na svoje konanie potrebuje vzor, ktorým by v útlom detstve mali byť rodičia. Ale autorita sa nemôže vybudovať ani na láske a dobrote, ale má vyvierať zo života a pnáce rodičov, z ich postavenia v spoločnosti. Aj väčšie dieťa musí rnať rešpekt k autorite a musí sa o ňu opierať.

Autorita musí byť jednotná, druhý vychovávatel' nesmie dieťaťu povoliť, čo mu prvý zakázal, a nesmie sa stať, aby jeden popieral to, čo dieťa druhý učil.

V predškolskom veku vzrastá vytrvalosť v konaní. Sklon k prelietavosti a meneniu hračiek, ktorý bol predtým badateľný, v staršom školskom veku zaniká. Dieťa sa čoraz vytrvalejšie venuje určitej činnosti, ktorá má preň pôvab.

Dieťa v pr edškolskom veku už pozná príkazy a zákazy domáceho prostredia alebo materskej školy. Už vie, čo môže konať a čo je jeho povinnosť. Zdravé dieťa sa tým obvykle aj riadi. Dieťa, ktoré chodilo do materskej školy, sa bez ťažkostí a nebadane vpraví do spoločnosti vrstovníkov i do školských pomerov, preto materská škola v tomto smere plní spoločenské poslanie. Duševná a sociálna zrelosť, ako aj psychická pripravenosť dieťaťa na školskú dochádzku závisí od jeho samostatnosti, od jeho schopnosti vpraviť sa do školských pomerov a zaujať ako plnohodnotný člen svoje miesto v žiackom kolektíve a v spoločnosti rovesníkov, obhájiť si svoje práva a presadiť sa. To všetko závisí od jeho predškolskej výchovy v jeho prostredí.

Ako sme už spomenuli v predchádzajúcich kapitolách, mnoho chýb vo výchove dieťaťa k samostatnosti narobia rodičia bojazliví, ustráchaní, úzkostliví, lebo namiesto smelého a samostatnéhó dieťaťa vychovávajú dieťa bojazlivé a ustráchané, také, ako sú oni sami.

Strach vzniká u dieťaťa pri nečakaných alebo silných zmyslových podnetoch. Dieťa sa nastraší, keď sa zrazu zabreše pes, keď ho nečakane vyhodíme do výšky, keď sa zrazu ozve výstrel alebo zahrmí, keď za ním niekto znenazdania vykríkne alebo ho mierne postraší. Dieťa dostane strach, keď sa matka vyhráža, že odíde alebo ho predá cigáňom. Strach nie je dieťaťu vrodený, ale vzniká nesprávnou výchovou,ide o naučený strach. Tmy a búrky sa deti boja, keď vycítia strach u svojich rodičov. Nepokoj matky pred očkovaním dieťaťa sa prenáša na dleťa a matkine uisťovanie, že to nebude bolieť, iba zvyšuje jeho strach z lekára. Keď dieťaťu pichnú injekciu, naraz prestane kričať - značí to, že bolo prestrašené púhou predstavou hrôzy, ktorú mu nechtiac matka vsugerovala. Preto sa akémukoľvek strašeniu dieťaťa treba vyhýbať. Veľmi nevhodné a nepedagogické tresty sú zatváranie dieťaťa do tmavej miestnosti, nepustenie ho domov, ukrytie sa matky pred ním, aby sa domnievalo, že ho opustila. Také tresty priamo narušujú duševnú rovnováhu dieťaťa a poškodzujú jeho psychiku. Ako zbaviť dieťa bojazlivosti? Predovšetkým ho treba obklopiť atmosférou pokoja a bezpečnosti, ktorá vyplýva z jeho situácie. Pokojne, bez rozčuľovania a kriku uistíme dfeťa, že sa mu nemôže nič stať, že o jeho bezpečnosť je postarané. Pritom sa usilujeme navykať ho na samostatnosť pri zaspávaní, obliekaní, umývaní a pri rozličných iných činnostiach. Dieťa, ktoré sa samo oblieka, obúva, umýva, vie sa najesť a všetky úkony spojené s tým bez pomoci vykonáva, cíti sa istejšie a bezpečnejšie. Samostatnosť vytvára podmienky pre získanie duševnej rovnováhy a pocitu bezpečnosti. Bojazlivosť d·eťaťa prekonáme aj vtedy, keď ho včleníme do kolektívu iných detí. Bojazlivé dieťa sa cíti bezpečnejšie a skôr sa osmelí pri styku s mladšími deťmi ako medzi svojimi vrstovníkmi.

Ak chceme, aby sa dieťa nebálo, nesmie vidieť báť sa dospelých. Ak sa dieťa bojí určitého zvieraťa, napríklad psa, oboznamujeme ho s týmto zvieraťom postupne, najprv na obrázku a potom podľa možnosti najprv s malým, živým psíčkom, ktorého pohladkáme a dovolíme, aby ho pohladkalo aj dieťa a hralo sa s ním. Tak postupujeme pri likvidovaní každého strachu z konkrétneho predmetu.

Kedy vychovávať k samostatnosti? Stále - od mala, cez predškolský vek a školský vek, v priebehu puberty až do dospelosti. Najdôležitejšia je výchova v predškolskom veku. V priebehu puberty sa už zvyšuje túžba po samostatnosti a sebauplatnení a prejavuje sa úsilie dospievajúceho, aby ho už uznávali za dospelého a tak s ním jednali.

S výchovou k samostatnosti úzko súvisí sebavýchova. Sebavýchova vyžaduje inteligenciu, pevnú vôľu, disciplínu, sebakritickosť a sebazaprenie, uznávanie práv iných ľudí a objektívne posudzovanie vlastnej osobnosti, správne odhadovanie vlastných schopností a možností, uvedomenie si vlastných chýb a nedostatkov, úprimné úsilie zbaviť sa ich a stať sa lepším a dokonalejším človekom. Svoje chyby a nedostatky poznáva každý porovnávaním konania iných ludí so svojím. Podstatnou zložkou sebavýchovy je popri dôkladnom sebapoznaní ambícia, zdravá ctižiadosť, ktorá ovplyvňuje správanie, podnecuje k vyšším výkonom a usmerňuje i zmýšľanie jednotlivca túžiaceho po zdokonalení. Sebavýchova si vyžaduje, aby si jednotlivec osvojil hierarchiu hodnôt a životných cieľov a dobrovoľne si ukladal obmedzenia, ktoré sú potrebné na realizáciu vytýčeného cieľa a ktoré podmieňujú zmenu jeho osobnosti a povahy. Boj s vlastnou prirodzenosťou je vždy najťažší! Kto v boji so sebou samým zvíťazí pevnou vôľou a sebaovládaním a bude mať dosť sil, aby sa zbavil spololočensky nevhodných návykov, ten sa v živote nestratí a dosiahne úspechy. Takí ludia, ktorí sa spoliehajú sami na seba, dôverujú si a svojou statočnou prácou vykonávanou vo svoj prospech, ale aj v prospech spoločnosti sa zaraďujú medzi jej budovateľov. Okrem poctivej práce to vyžaduje stále štúdium, overovanie si vlastných skúseností, stále napredovanie a zdokanaľovanie sa.

Spracované podľa knihy © Dr. Ľudovít Repáň  - Psychológ bez čakárne